Iné ľudské životy

Anku a Laca v meste veľa ľudí poznalo. On, veľkopodnikateľ, dovozca tovaru zo zahraničia pre obchodné reťazce, ona učiteľka v jazykovke, ale to skôr len pre vlastné potešenie než pre zárobok, lebo ich podnikaniu sa darilo a uživilo ich nadštandardne. Navonok dokonalosť sama, no Laco, podnikateľ do špiku kosti, od istého času nebol úplne spokojný. To, že podnikanie sa musí systematicky oživovať, inovovať, lebo doba napreduje, to dobre vedel a aj to robil, iba že tentokrát išlo o niečo iné. Jedného dňa si proste uvedomil, že robí presne to isté, čo ich škrečok vo svojom kolese. Beží dokola bez zastavenia. Podnikanie síce ide, peňazí je dosť, lenže za akú cenu. On oddych ako taký, relax, pri ktorom človek úplne vypne a na prácu si ani nespomenie, nepoznal už celé roky. A myšlienky, pri ktorých si zreteľne uvedomoval, že to chce zmenu, prichádzali čoraz častejšie.

Rozhodujúcim bol jeden moment na dovolenke. S kamarátom si dali preteky na inlajnoch, a čo čert nechcel, Lacovi práve počas špurtu napadlo, že zabudol poukázať nejakú dôležitú platbu. Na pár sekúnd mu to úplne odviedlo pozornosť, prehliadol neveľký výmoľ, spadol a zlomil si nohu. Bral to ako znamenie. Tak, kamarát, a teraz sa pekne zastavíš. A kým polihoval s dochrámanou nohou, premýšľal. Chcel podnikať aj ďalej, bol v tom dobrý a napĺňalo ho to, musel však nájsť také podnikanie, ktoré im zaručí štandard, na ktorý si už privykli, kde však bude môcť aj on voľnejšie dýchať, lebo nebude musieť firmu riadiť vo dne i v noci. Anku manželove zámery najprv prekvapili ale iba preto, lebo ani len netušila, že jej manžel nad niečím podobným premýšľa. Až dovtedy bola presvedčená o tom, že Laco si je tým, čo robí istý. Vôbec si nevšimla, že pomýšľa na zmenu, no na druhej strane, musela pripustiť, že ju tá správa potešila. Mali haldu dovolenkových fotiek, lebo radi a veľa cestovali, no práve pred nedávnom, keď sa v nich prehŕňala si uvedomila jednu závažnú skutočnosť. Jej manžel na každej jednej fotke telefonoval. Ani len na dovolenke sa od práce nedokázal odtrhnúť a vypnúť. Pracoval takpovediac sústavne. Keď dovolenkovali v Amerike, neraz vstával v noci, aby mohol vybaviť telefonáty, lebo v Európe už bol deň, proste dvadsaťštyri hodín denne bol svojmu biznisu k dispozícii, čo však nemohla povedať jeho rodina. Áno, je síce fajn že môžu cestovať, dopriať si čokoľvek na čo si spomenú, aj toho času trávia spolu dosť, ak nie inak tak na tých dovolenkách, iba že Laco je tam s nimi iba na fyzickej úrovni. Duchom je v biznise. Nemala teda prečo s manželom nesúhlasiť, bol čas na radikálnu zmenu, uznala a tak obaja začali intenzívne hľadať nové cestičky. Keď sa však lepšie porozhliadli, nič nenachádzali. Všetko by bolo vlastne z blata do kaluže.

V rámci svojej veľkej cestovateľskej vášne navštívili už takmer celý svet no občas radi zašli aj do susedného Maďarska k priateľom, a práve tam v jedno leto nastal zlom. Zoznámili sa tam totiž s obzvlášť príjemným manželským párom, no nikdy neprišlo do reči, čo títo dvaja sympatickí ľudia vlastne robia. A Laca by to bolo veľmi zaujímalo. „Pozri len, akí sú obaja v pohode, nad vecou, žiaden stres a peniaze pre nich tiež nie sú problém. Neviem čo robia, ale dobre to robia.“ skonštatoval Laco a Anka s ním plne súhlasila. V to leto sa tam zišlo niekoľko spriatelených rodín, všetko podnikatelia, každý z nich podchvíľou odbiehal bokom kvôli telefonátom, všetci nonstop niečo riešili, kým tamtí dvaja ako jediní – keďže boli na dovolenke - naozaj relaxovali.

„Čo len títo ľudia môžu robiť?“ vŕtalo Lacovi v biznismenskej hlave a hoci mu to prv pripadalo neslušné, predsa sa napokon rozhodol priamo sa spýtať. Dozvedel sa, čo by teda naozaj nebol typoval, že títo dvaja sympaťáci podnikajú v sieťovom obchode nejakej nadnárodnej spoločnosti s výživovými doplnkami. Zvláštne, Laco sa roky pohybuje medzi ľuďmi, obchodníkmi, no túto možnosť biznisu mu nikto nikdy neponúkol. Možno si ľudia mysleli, že na to nie sú odkázaní, žijú si nadpriemerne, ich by také niečo iste nezaujímalo. Práve preto dnes Laco osloví naozaj každého, aby neurobil tú istú chybu. Dodatočne si spomenul aj na to, že kedysi dávno, ako dvadsaťroční mladí manželia začiatkom deväťdesiatych rokov s Ankou na jednej prednáške o viacúrovňovom marketingu dokonca aj boli, mali aj svojho sponzora, ktorý sa ich pokúšal tomuto druhu podnikania naučiť, zrejme však sám celkom presne nevedel ako to celé správne uchopiť, takže to – hlavne pod vplyvom okolia – napokon vzdali. To podnikanie sa v tom čase nebralo patrične vážne.

„Prosím ťa, veď je to obyčajná pyramída, robíš na tých hore, ktorí sa majú dobre, ale tam sa ty nikdy nedostaneš.“ No niečo im to predsa len dalo. Začali sa vzdelávať, čítať motivačnú literatúru, ktorú im na tom stretnutí ponúkli, a oni tie vedomosti napokon zužitkovali v úplne inom podnikaní.

No časy sa zmenili, dnes je sieťový marketing uznávanou formu podnikania, presvedčili sa o tom mnohí a teraz prišlo aj na Laca. Tí bezprostrední maďarskí priatelia, ktorí sa však radili do vyššej vrstvy, Lacovi ochotne všetko vysvetlil. To bolo vlastne prvé veľké prekvapenie, pretože také informácie by bežný podnikateľ konkurencii v živote neposkytol. No tu vlastne konkurencie ani niet, aj keď ide o podnikanie v pravom slova zmysle. Laco bol unesený a len čo sa vrátili z Maďarska, stiahol sa do svojej pracovne a naostatok vyhlásil: „Anka, našiel som to, čo potrebujeme. Už viem celkom presne, čo budeme robiť.“ Ešte v ten deň priniesol domov krabicu s produktami tej spoločnosti, boli tam výživové doplnky, vitamíny aj kozmetika, a celá rodina sa s nadšením dala do testovania. Produkty chceli skôr, než ich začnú ponúkať ďalším, sami vyskúšať. Mnohé z nich vlastne už doma mali, aj ich roky používali, na žiadnu dovolenku sa napríklad nevydali bez opaľovacieho mlieka tejto značky, bolo tam aj čosi na doplnenie minerálnych látok a vitamínov, ponúkla im to kedysi pred rokmi ich detská lekárka, no ani im nenapadlo, koľko ďalších skvelých vecí tá firma ponúka. Lebo nešlo len o produkty. Tie Laca, ako podnikateľa, zaujímali v menšej miere. Pasívny príjem, stratégia obchodu, systém ohodnocovania, to bolo to, čo ho okamžite motivovalo. Obrovská príležitosť. Tieto produkty a tento marketing totiž rieši až deväťdesiat percent ľudskej nespokojnosti a ľudských problémov. Celkom seriózne, o tom bol Laco od prvej chvíle presvedčený. Každý jeden človek má totiž nejaký problém, nikto nežije dokonalý život. Jednému chýba zdravie, inému peniaze, tretiemu komunita, do ktorej by patril, a ďalšiemu uznanie. Tu každý nájde čo hľadá.

Začali teda nadväzovať kontakty, hľadať ľudí, z ktorých by sa vyprofilovali potencionálni zákazníci alebo spolupracovníci a veru, mnohí sa na nich divne dívali. Laco nechápal, že prečo. A ani úspech sa nedostavil na počkanie. Začiatky teda vonkoncom neboli ľahké, a to by prv naozaj nebol pripustil. Veď bol podnikateľ, neveril, že ho dokáže v biznise ešte niečo prekvapiť, no ľudí nehodno podceňovať. Vzdať sa, to on nemal v povahe, takže išiel ďalej a Anka ho všemožne podporovala. Nezaujímali ho odmietnutia a neriešil neúspechy. Na firemných stretnutiach predsa videl stovky úspešných ľudí z niekoľkých krajín sveta a keď sa darí im, musí sa aj jemu, opakoval si a nedal sa ničím odradiť. Systém je vymyslený perfektne a ak nefunguje, chyba bude v ňom samotnom, na sebe musí niečo zmeniť. Nikam sa neponáhľal, iba vytrvalo išiel podľa inštrukcií svojho sponzora ďalej. Ostatne, nie sú na pretekoch, sú na ceste... na novej ceste. Keď Laco dosiahol prvú vytýčenú úroveň, stanovil si nový cieľ a tak rástol. Neprestával študovať, dokázal čerpať a učiť sa od iných, nasledovať ich a tak postupovať. Uvedomil si, že aj keď sa snaží pomôcť hlavne sebe, v konečnom dôsledku vlastne pomáha ľuďom, a to mu bolo veľmi sympatické.

„Lacko, ty vieš vždy niečo... som taký unavený, akoby som strácal energiu, poraď.“ A on poradí a najšťastnejší je, keď príde pozitívna spätná väzba.

Keď sa mu začalo dariť, dopočul sa: „Aha, jasné, je úspešný, veď ako by aj nie, bývalý veľkopodnikateľ...“ Iba sa pousmial. Celkom úprimne, s týmto novým podnikaním neoslovil ani jedného zo svojich dávnejších zákazníkov či spolupracovníkov, začínal vyslovene od nuly.

          Laco s Ankou teraz už nemajú zamestnancov, ale priateľov, z ktorých každý má svoju cestu. K úspechu, k slobode a finančnej nezávislosti už doviedli veľa rodín, no majú v úmysle pokračovať ďalej. A aké má Laco ďalšie vízie? Dcérka má šestnásť rokov a už sa nemôže dočkať, až sa k rodičom bude môcť pridať. Chcú jej ukázať ten najlepší príklad, pretože oni sú presvedčení že práve toto je ich budúcnosť. A ako rastie obchod, rastie síce aj zodpovednosť za ľudí, za priateľov, ktorých do obchodu prizvali, ale keď tí dosiahnu úspech, Laco s Ankou ho považujú za svoj vlastný a tešia sa spolu s nimi.

                                                                               *

Keď Laco pozval Silviu na prezentáciu produktov, len veľmi neochotne súhlasila a aj to len preto, lebo sa roky poznali. O viacvrstvovom obchode už počula, no nezískal si jej sympatie. Po jedinom stretnutí s Lacom sa však do produktov z tej jeho firmy doslova zaľúbila. Mala isté zdravotné problémy a po krátkom čase sa ich za pomoci tých výživových doplnkov úplne zbavila. To si človek predsa nemôže nechať pre seba, takže kade chodila, rozprávala o tom, čo jej tak náramne prospelo, no nemala v úmysle obchodovať s produktami. To v žiadnom prípade. Mala dosť svojej práce, a tak ľuďom síce s nadšením rozprávala o tom, ako sa jej problémy úplne stratili, no na záver vždy dodala: „Vieš čo, ale kúp si tie produkty sám, ja na to nemám čas. Poď na stretnutie, zoznám sa s firmou a zaregistruj sa. Ako člen získaš výhody, lepšiu cenu, informácie, prosto, nemáš čo stratiť.“ No po čase do toho aj tak celá vhupla. Zaujalo ju, že táto firma vlastne iba dáva. Za to, že sa o produktoch zmienila pred inými ľuďmi, jej začali na účet chodiť odmeny. Ostala zaskočená a veľmi rýchlo si vyrátala, že keby sa do toho len o trochu viac oprela, dalo by sa hovoriť o veľmi slušnom zárobku. Stále sa však neodvážila vyniesť definitívne rozhodnutie, hoci peniaze by sa zišli. Bola zadĺžená a z príjmu, ktorý jej zaisťoval jej malý obchodík, dedinské potraviny, by ho splácala do smrti. Lacove podnikanie sa jej páčilo, no stále neverila, že by tiež dokázala dosahovať také méty aké dosahuje Laco. Ešte že to s ňou nevzdal a denne ju povzbudzoval: „Silvi, tento obchod je tu pre každého. Stačí si ho vziať a riadiť ho z pohodlia vlastnej sedačky so smartfónom v ruke. Tu je všetko až priveľmi jednoduché a tí čo pochybujú, tí by v tom iba radi našli nejaký háčik. Budú sklamaní, háčik nie je. Marketing tejto firmy je skvelý tak, ako je. Ak k nemu chceš patriť, háčik musíš hľadať v sebe.“ Márna sláva, Laco je obchodník, vie ako na človeka.

          Začala teda chodiť na stretnutia, no výhradne kvôli lekárskym prednáškam. Zaujímala sa totiž o naturopatiu a názory lekárov, ktorí tam prednášali o svojich skúsenostiach týkajúcich sa liečenia týmito konkrétnymi preparátmi, boli pre ňu kľúčové. Mala už síce svoje vlastné pozitívne skúsenosti, no chcela vedieť viac. Chcela sa naučiť pôsobiť na ľudí dôveryhodne, aj keď nemá medicínske vzdelanie. Ak to má robiť, chce to robiť perfektne.

V čase, keď sa usilovala dosiahnuť manažérsku úroveň mala rozplánované doslova celé dni, dlhé hodiny trávila cestovaním z miesta na miesto, na prednášky či prezentácie, no všetko to nové a zaujímavé ju tešilo a napĺňalo. Keď sa stala manažérkou, myslela si, že teraz už bude môcť poľaviť v tempe, no ukázali sa ďalšie možnosti. Nové lákadlá a iné motivácie, ktoré firma ponúka, nuž opäť pridala. A jedného dňa mohla svoje malé dedinské potraviny definitívne zatvoriť. Prvú ozajstnú voľnú nedeľu po dlhých rokoch si doma naozaj veľmi užívali. Nezvonil telefón, nevolali dodávatelia, ani nikto pri dverách, pokojne sa mohli naobedovať aj porozprávať. Bol to doslova sviatok. Že sa v dedine zatvoril jediný obchodík s potravinami, to mnohých prekvapilo a zisťovali, čo bude teraz Silvia vlastne robiť. Nerobila okolo toho žiadne tajnosti, ostatne, mnohé rodiny už prizvala k spolupráci, ponúkla im produkty, pozvala na prezentáciu, no odvetili jej, že drevo do lesa veru nebudú nosiť. Zrejme si mysleli, že ju obchodík finančne nadosmrti zabezpečil, takže ona sa teraz už môže zabávať ponúkaním vitamínov. Kritika ju však v tom čase už vôbec nezaujímala. Nikto z tých ľudí totiž nevyplatí jej dlh ani účty, či školné pre dcérku, jedine ona bola zodpovedná za to, ako sa rozhodne žiť. Človek by nemal ostať stáť na jednom mieste a pri tom si ťažkať, ako sa mu ťažko žije. Zmena je v podstate jediný istý bod v živote. Keď sa zmeníme my, zmenia sa aj ľudia a okolnosti okolo nás. To my máme v ruke zázračnú paličku.

Silvia je Lacovi neskutočne vďačná za to, že ju oslovil, a sebe zas za to, že na to prvé stretnutie napriek ohromnej nechuti išla a že sa dokázala zmeniť. Mnohé o sebe vďaka tejto práci zistila. Naučila sa, ako byť pokorná smerom k ľuďom, ale aj k sebe. Ku koncu roka, na celoročnom vyhodnotení, býva zakaždým mimoriadne zvedavá, komu sa podarilo postúpiť najvyššie. Zakaždým je to Laco. Dosahuje neskutočné výsledky, závideniahodne napreduje a ostatných motivuje stať sa ešte lepšími. Silviina dcéra sa po štúdiu k mame pridala, a to Silviu utvrdzuje v tom že to, čo robí, robí správne.

                                                                      *

Lucka vyrastala v susedstve Lacovej starej mamy. Od mala bývala veľmi chorľavé dieťa, chodievali s ňou často k pánovi doktorovi, z ktorého však mala paniku, lebo jej vždy pichal injekcie. Našťastie, keď bola trochu väčšia, prišla na jeho miesto milá pani doktorka a tá sa stala Luckiným ozajstným vzorom. Povedala si, že raz bude presne taká lekárka, ako teta Marika. Ona nikdy nebude do detí pichať injekcie a tak sa aj stalo. Vyštudovala medicínu a chystala sa na svoju celoživotnú dráhu s úmyslom pomáhať ľuďom. S Lacom sa poznali od mala, hoci keď ona študovala, on už bol úspešným podnikateľom. A videla aj to, ako sa mu aj v tom novom, čo robí teraz, darí aj keď presne nevedela, čo to je. Lucka bola ctižiadostivá mladá žena a hoci štúdium medicíny jej dráhu predurčovalo, poškuľovala aj po všeličom  inom. Pomáhať ľuďom, to bola aj naďalej jej priorita, lenže inak, ako to od nej vyžadovali a ako jej to prikazovali v nemocnici, kde bola zamestnaná. Priveľa nekompetentných príkazov od nadriadených, podľa nej často úplne zbytočne priveľa chémie, priveľa pochybení, to všetko zreteľne vnímala od samého začiatku a vôbec sa jej nedarilo stotožniť sa s tým všetkým. No kruh akoby sa jej štúdiom aj špecializáciou uzavrel a ona sa musela prispôsobiť. Netajila, že je zo svojho povolania sklamaná. Nie z medicíny, ale zo systému. Možno inde je to inak, hádam mala len s touto nemocnicou smolu, ostatne, môže sa aj osamostatniť a otvoriť si súkromnú ambulanciu, premýšľala, no najprv sa chce stať mamou, a potom sa uvidí.

Uvidelo sa veľmi rýchlo, Lucka otehotnela a podobné myšlienky, ako aj nespokojnosť so zdravotníckym systémom, na čas odložila bokom. Medzičasom sa dosť kurióznym spôsobom dozvedela aj o tom, čo vlastne Laco robí. Mala sotva pár týždňov do pôrodu, keď ju jedného dňa doslova odchytila na ulici  Lacova starká, čo bývala v susedstve. „Lucka moja, sem počúvaj, dopočula som sa, ako zle znášaš ťarchavosť. Ver mi, ty by si mala toto piť a bolo by ti lepšie. Urobilo by to dobre tebe, aj tomu malému, vyskúšaj, za to nič nedáš.“ Teta suseda, milá osoba -  no určite posledný človek, od ktorého by si mladá lekárka nechala radiť že čo je pre ňu a jej ešte nenarodené dieťa dobré - však bola mimoriadne vytrvalá, a aj keď ju Lucka slušne omietla, skúšala zas a znova. Zakaždým sa jej podarilo vystriehnuť ju, len čo vyšla z bránky na ulicu, a už jej aj ponúkala vitamínový koncentrát určený špeciálne pre budúce mamičky, či šťavu z rastliny aloe. Lucka vedela, že teta produkty z Lacovej firmy veselo ponúka po dedine, no ona je predsa lekárka, sama najlepšie vie čo potrebuje a čo nie. Úprimne, teta suseda ju obťažovala. A hoci je slušnosť na dedine slušnosťou na druhú, takže aj Lucka ponuky odmietala nanajvýš slušne, predsa  jej pri jednej príležitosti došla trpezlivosť.

„Teta, nehnevajte sa na mňa, ale ja kaktusovú šťavu nikdy v živote piť nebudem! Dajte mi už s tým pokoj.“ Odbila ju síce, no osud to aj tak zariadil po svojom. Bábätko sa teda narodilo, všetko bolo v poriadku až kým ako trojmesačné nedostalo povinné očkovanie a odvtedy, akoby to malo dáky súvis, chorľavelo. Keď sa už zdalo, že sa malý konečne zotavuje, prišlo ďalšie očkovanie a celé sa to zopakovalo, malý znova ochorel. A teta zo susedstva, len čo sa o tom dozvedela, bola k nezastaveniu. Rozhorčene nabehla a teraz už naozaj dôrazne upozorňovala na Luckinu ľahkovážnosť. Nepochybuje o tom, že vie o medicíne podstatne viac než ona, stará žena, no tá šťava... to je vážne niečo úžasné. A že to Lucka nechce ani len vyskúšať, tak toľkú tvrdohlavosť už stará pani naozaj nevedela pochopiť. Dobre že sa nepohádali, len-len že sa starká neurazila, lebo Lucka ju s kaktusovou šťavou pri ostatnej príležitosti doslova poslala niekam, no bezradnosť nad chorým dieťaťom ju napokon zlomila. Musela uznať, že je síce lekárkou no práve svoje dieťa nedokáže uzdraviť. O čom je jej medicínske vzdelanie, keď jej a malému nevie byť na úžitok? Takže napokon sama zašla za Lacovou starkou, že si teda ochotne vypočuje, čo to za zázračnú šťavu jej to už toľký čas strká pod nos. Čakala zanietenú prednášku, no starká povedala: „Ja ti, moja, nič nebudem vysvetľovať, ešte by si ma vysmiala. Ber kabát, ideme,“ povedala položartom a zobrala ju na verejnú prezentáciu, kde bolo dosť povolanejších, takých, ktorí to všetko pani doktorke vysvetlili tak, ako treba. Z toho stretnutia prišla Lucka domov ako iný človek. Zloženie produktov a hlavne pozitívne skúsenosti ľudí čo si nimi výrazne zdravotne polepšili ju nadchli. A aj ona sama dokázala o produktoch už po krátkom čase rozprávať mimoriadne zanietene, pretože malému sa takmer okamžite uľavilo a ona sa do šťavy doslova zaľúbila. Bola presvedčená, že má v ruke zázrak, pretože aj mamine tráviace problémy sa upravili a aj ona sama mala odrazu toľko energie, že mohla rozdávať, hoci prv to tak nebolo. Teraz už chápala pohnútky tety zo susedstva. Ak sa sám presvedčíš, jednoducho nedokážeš držať jazyk za zubami, musíš to povedať každému o kom vieš, že nejako trpí. Z Lucky by bola skvelá kolegyňa, no Laco ju do ničoho netlačil. Dostala všetky informácie, teraz je na nej, čo si s nimi počne, čo urobí a hlavne, kedy. Chcela dobre zarábať aj byť nezávislá, no odísť zo zamestnania a vrhnúť sa do podnikania tohto druhu na plný úväzok... z toho mala obavy, a tak sa po materskej pekne vrátila do nemocnice. Produkty len kde - tu ponúkla ľuďom, ktorí boli takejto alternatíve prístupní a otvorení. Prirodzene, u nej doma od tých čias nemohli chýbať.

Keď sa jej narodilo druhé dieťatko, dcérka, prišiel akýsi impulz. Začala sa do diania vo firme viac zapájať a začala chodiť aj na celoštátne stretnutia. A keď tam videla aj počula tých oduševnených a spokojných ľudí, dokonca kolegov lekárov, prinútilo ju to inak zmýšľať. Prv si často a rada zašla s kamoškami do mesta, na kávičku, no v ostatnom čase tieto stretnutia vymenila za firemné prednášky. A jedného dňa jej manžel povedal, že keď sa z tých stretnutí vráti domov, je z nej iná žena a že sa mu taká namotivovaná a odhodlaná oveľa viac páči. Je plná chuti do života, vždy príde s nejakými novosťami, plánmi, je radosť počúvať ju a zdieľať s ňou to jej nadšenie, takže Lucka napokon čas, ktorý prv trávila s kamoškami pri káve, zamenila za firemné mítingy a za obchodnú činnosť v plnej vážnosti. Samozrejme, kolegovia lekári, príbuzenstvo a aj niektorí priatelia jej nerozumeli. Rodičia nechápali a pýtali sa so sklamaním v očiach: Pre toto si roky študovala...? Niektorí toto jej rozhodnutie dodnes neprijali a naďalej tvrdia, že urobila hlúposť. Sú však aj takí, ktorí sú jej, naopak, veľmi vďační, lebo im pomohla. Dnes, o dvadsať rokov neskôr, napokon už aj jej rodičia užívajú jej milované produkty a cítia sa perfektne, hoci predtým brali množstvo liekov a o zdraví nebolo možné hovoriť.

A po toľkých úspechoch a dobrých skúsenostiach Lucku dnes už aj kolegovia lekári akceptujú a ak niektorý pacient prizná užívanie preparátov z Luckinej firmy, nestavajú sa k tej informácii odmietavo, lež práve naopak. A tak Lucka pomáha ľuďom takým spôsobom, ako to vždy cítila. Dodnes však nevie, odkiaľ majú mnohí ľudia jej adresu, pretože kvôli produktom prichádzajú zavše sami od seba priamo k nej domov. Už nemusí nikomu nič ponúkať, ľudia si sami medzi sebou dávajú echo aj odporúčanie. Možno ľudia naozaj inak príjmu informáciu, keď im ju ponúkne naozajstný lekár, pripúšťa Lucka, no ani to nie je pravidlo, najmä keď si pomyslí na Laca a jeho pôvodnú profesiu. Pri tej myšlienke sa neubráni úsmevu, lebo Laco, prv, než začal podnikať s výživovými doplnkami, jazdil s kamiónom. Takže rovnako ako hocikde inde v bežnom živote - univerzálne pravidlo na úspech neexistuje. No keď človek veľmi chce, nájde v sebe všetko čo potrebuje k tomu, aby žil spokojný a šťastný život. To hľadanie môže byť občas namáhavé, cesta za šťastím náročná, ale ako sa vraví, cesta je cieľ.

pozrieť časopis