Fajn sused

Tento príbeh začal presne tak, ako väčšina rozprávok končí: zazvonil zvonec. Bolo to v jeden decembrový predvianočný deň, keď Lucia ostala doma, lebo sa už nejaký čas necítila dobre, niečo ju obchádzalo. Do práce sa už aj tak chodilo len zo slušnosti, zobrala si teda dovolenku a naplánovala si netypický program - leňošenie. K tomu bazový čaj s medom, knihu čo si prednedávnom kúpila, no zatiaľ sa k nej nedostala, a potom dlhý, dlhý spánok. Ani len nos nevystrčí. Včera urobila poriadne veľký nákup, darčeky má nachystané hádam od augusta, naostatok – čím je staršia, tým menej sa z Vianoc ide zblázniť. Kto vie prečo a kam vyprchala všetká, tá, predvianočná eufória, čo ju prv o tomto čase celú zhltla. Všimla si to už vlani, tú nechuť k prehnanému zdobeniu a chystaniu a tak to aj tento rok pojala športovo: stromček, diskrétna dekorácia na stôl a zvyšok jej vianočného snaženia sa na Štedrý deň odohrá v kuchyni. Kvôli deťom, lebo prídu. Ale to až dvadsiateho štvrtého, čo bude o tri dni. Dovtedy chcela mať pokoj od všetkého a od každého, lenže teraz niekto zvoní. Odhodlane, nástojčivo. Zvonieva k nej roznášač reklamných letákov a zrejme preto vždy k nej, lebo ona má najvýraznejšiu menovku, no ten zvoní aj tak inak a najmä, zvoní zdola, kdežto teraz stál ktosi priamo pred jej dverami. O to podozrivejšie. Synovia majú kľúče, kamarátky zvyknú prv, než prídu, zavolať, kto to môže byť? Nastala chvíľka ticha, Lucia sa ani nepohla a ani pred jej dverami sa zjavne nič nedialo. Ani prstom na nohe sa jej totiž nežiadalo pohnúť, nie to ešte vstávať a ísť vybaviť požiadavku zvoniaceho. Nechcelo sa jej vstať ani kvôli tomu, aby okno v kuchyni zavrela. Zapekala si cestoviny, troška prihoreli, tak vetrala. A už cítila, že sa v byte ochladilo, no radšej na seba stiahla ďalšiu deku, než aby vyliezla z pelechu. Tak sa teraz kvôli cudziemu, čo pri jej dverách vyzváňa, hádam nebude pechoriť. „Príďte k nám na návštevu, u nás sa nacengáte,“ napadol jej prastarý vtip a sama pre seba sa usmiala. Myšlienky jej však pretrhol opätovný zvuk zvončeka. Pôvodný, typický socialistický, taký, čo zobudí aj mŕtveho, možno by ho mala konečne už vymeniť za nejaký iný, uchu väčšmi lahodiaci. Toto druhé zazvonenie však už nebolo také naliehavé, iba jedno krátke „cing“, asi už len pre istotu, a vzápätí bolo na schodisku počuť čiesi vzďaľujúce sa kroky. No okrem lenivosti, ktorú si Lucia na ten deň zvolila za svoju parťáčku, mala ešte jednu vlastnosť a tou bola zvedavosť. Tá ju nakoniec vyhnala k otvorenému kuchynskému oknu a ona sa vyklonila. Z vchodu práve vychádzal pán, úplne cudzí, aspoň takto, z prvého poschodia sa jej tak zdalo a čo čert nechcel, len čo vykročil z brány na chodník, vykrútil hlavu nahor a zočil ju.

„Dobrý... prepáčte, môžem sa niečo spýtať? Neviete náhodou, koľko izbový je tento byt, tuto?“ vysypal zo seba a prstom ukazoval na okno vedľa toho, z ktorého trčala Luciina strapatá hlava, na ktorom svietila biela tabuľa s nápisom, že byt je na predaj a pod tým číslo na realitnú kanceláriu.

„Dobrý,“ zavrčala neochotne Lucia a pokračovala. „Dvoj. Všetky byty v tejto bytovke sú dvojizbové. A bez balkóna. Máte tam číslo realitky, zavolajte si,“ ukončila nevrlo rozhovor a kúsok sa stiahla, aby bolo jasné, že sa nemieni vykecávať cez okno. Ale potom sa za svoju úsečnosť zahanbila, nuž sa opäť vyklonila a prihovorila sa pánovi, ktorý si to číslo práve ukladal do mobilu. „A... máte záujem? Ak áno, mám kľúče, môžete sa pozrieť,“ zatiahla už oveľa priateľskejšie. Že prečo taká náhla zmena? Nuž, pán v perfektnej športovej bunde, štýlových okuliaroch, s jemne prešedivenými bezchybne upravenými vlasmi aj bradou ju upútal, škoda tajiť. Prišlo jej to ako veľký hazard so šťastím, pustiť takého fešáka len tak preč keď sa k nej navyše tak nástojčivo dobýjal. Vďačne sa na Luciu za tú zdvorilú ponuku usmial a predviedol, že je toho na ňom na obdivovanie viac. Napríklad aj krásny bieloskvúci chrup. Zvrtol sa späť k bráne, ktorá musela byť pokazená, že sa automatický vrátnik neaktivoval a opäť vošiel do vchodu. Lucia bleskovo skontrolovala svoju vizáž v zrkadle, prstami oboch rúk si v predklone prehrabla dlhé vlasy a uviazala do moderného uzla na temene, z ktorého pár pramienkov okamžite vykĺzlo a kým pán stúpal hore po schodoch, stihla zašermovať riasenkou aj rúžom, aby sa trocha vylepšila. Keď vyšla na chodbu, pán už stál na medziposchodí a trochu sa aj prekvapil: „Aha, veď presne k vám som zvonil... aká náhoda,“ no Lucia sa iba usmiala. Keď otvorila dvere do protiľahlého bytu, ktorý bol naozaj na predaj, ktorý ešte prednedávnom patril pani Ilonke, ovanula ich oboch jeho typická vôňa. Zmes mentolového mazania na nohy s Ilonkinou obľúbenou kolínskou. Zamrzelo ju, že starej panej už viac niet... dožila sa pekne, deväťdesiatšesť rokov a do samého konca bola úplne sebestačná. Až kým si jedného večera neľahla a viac nevstala. Našla ju Lucia, na druhý deň popoludní, keď prišla z práce a niesla jej časopisy od nich z práce, čo ženy už vyčítali. Len raz sa o tom zmienila pred Ilonkou, že takú vzácnosť oni potom bohapusto vyhadzujú a odvtedy jej ich pekne raz za čas prinášala a pani ich potom vyčítané ďalej posúvala svojim kamarátkam. Vôbec im nevadilo, že to neboli najnovšie čísla. To bolo pred dvoma mesiacmi. Ilonkin syn prv zamýšľal matkin byt prenajímať, no napokon sa celkom nečakane rozhodol predsa len predať ho a dosť sa s tým ponáhľal, asi ho dačo prikvačilo, lebo prv nikdy nebývalo o predaji ani reči. Aj Ilonka bola celý život v tom, že byt ostane vnúčikovi, no dačo sa muselo zmeniť, Lucia však nevyzvedala. Syn oslovil realitku a aby nemusel on zakaždým z iného mesta kvôli záujemcom pendlovať, poprosil o láskavosť Luciu, veď kľúče od bytu má. Nemala s tým žiadne trampoty, nanajvýš trikrát sa tu dáky záujemca zjavil a viac sa ani jeden z nich neukázal. Niet divu: byt v pôvodnom stave bez balkóna v staršej tehlovej bytovke bez výťahu, izby malé, bytovka bez zateplenia, ťažké bude nájsť kupca, lebo aj cenu si pán syn - podľa Lucie aj podľa realitky - stanovil privysokú. Jednému záujemcovi dokonca prekážala aj nebohá Ilonka, ktorá tam vraj po takom krátkom čase zrejme stále je. V takých bytoch potom strašieva. Lucia sa uškrnula a prikývla. Veru, strašieva, vo vašej veži, myslela si a bola rada, že sa ten bojko už viac o byt nezaujímal. S tým by boli iste len problémy. A oni sú tu, vo vchode, všetci takí obyčajní, normálni, takí, čo na duchov neveria. V byte bolo všetko ako prv, syn zatiaľ nič z jej nábytkov a vecí nevysťahoval. Keď postáli v neveľkej Ilonkinej kuchyni, pán sa podujal Lucii vysvetliť, prečo išiel na celú vec takto, od lesa. Práve vraj šiel okolo, len celkom náhodou uvidel nápis, že byt sa predáva a dačo ho zastavilo. Táto lokalita mu bola vždy veľmi blízka a sympatická, neďaleko prežil detstvo, navyše vie, že presne za touto bytovkou je obrovský a pekný dvor, vysoké a staré stromy, ticho, hoci do centra je len skok. Dačo v hlave mu jednoducho nedovolilo ísť ďalej a samotná predstava, že by práve tu mohol bývať, ho nadchla. No ešte prv, než zavolá maklérovi sa vraj chcel na pár vecí priamo na mieste povypytovať. Na susedov a susedské vzťahy napríklad... Pracuje s ľuďmi a dobre vie, že o medziľudských vzťahoch sa takto, neoficiálne, dozvie oveľa viac. Jasné, odvetila Lucia s pochopením a ochotne mu porozprávala o tom, ako sú tu všetci susedia naozaj v úplnej pohode. Tá obhliadka by sa dala nazvať bleskovou, ozaj len letmo nazrel do každej miestnosti a už sa aj poberal s tým, že sa určite obráti na realitku, pretože má taký pocit, že práve našiel svoj nový byt. Že je v pôvodnom stave, to mu vôbec neprekáža, práve naopak, prerobí si ho podľa seba, lebo ako na potvoru je bytový architekt, na čom sa obaja pobavene zasmiali a rozlúčili sa.

         Či ten sympaťák potom na byte bol ešte aj s realiťákom alebo nie, to Lucia nepostrehla, boli sviatky, skôr by však povedala že nie, lebo trh s realitami zažíva o takom čase útlm. A možno si to rozmyslel, aj to je možné, dumala si tak raz pri rannej káve. Až potom jedného dňa zaznamenala na poschodí mimoriadny zhon. Bolo po sviatkoch v polke januára a v Ilonkinom byte to ožilo. Plieskanie dvermi, neskôr rachot vŕtačiek, zbíjačiek, prach na schodišti, hlasná vrava chlapov, majstrov, až sa raz z kúdoľa prachu, čo sa vyvalil z bytu naproti, len čo sa dvere otvorili, vynorila známa postava celá akoby posypaná popolom. Ani ho hneď nespoznala, len ten jeho žiarivý úsmev jej ho pripomenul. Iba kývla na pozdrav a bežala dolu schodmi. Musela, ak nechcela vyzerať rovnako ako on. Mala na sebe čierny kabát, ponáhľala sa na prezentáciu, netúžila mať na sebe poprašok, výsledný produkt demolačných prác v Ilonkinom byte. „Ešte týždeň... možno dva, pani suseda a bude kľud!“ zakričal za ňou, keď už bola na medziposchodí. No výborne, pomyslela si a vybehla na ulicu. Až vtedy sa jej srdce rozbúchalo a ústa sa roztiahli do úsmevu. To, že v byte naproti bude bývať ten naozaj mimoriadne sympatický bytový architekt ju nadchlo. Hoci – napriek prešediveným vlasom a síce modernej no tiež šedivej brade – je od Lucie zrejme o dosť mladší, dumala, aj keď vôbec nevedela, prečo vôbec začala s podobným odpočtom rokov, keďže vonkoncom nie je jasné, či sa tam s ním náhodou nenasťahuje aj pani rovnako charizmatická architektová, či nejaká iná. Nemala by si naňho vopred brúsiť zuby, to sa predsa nerobí, veď sa vôbec nepoznajú. Ale zato, tešila sa, bude fajn, mať takého suseda. Fešáčisko je to, dvakrát by ju nebolo treba núkať. A tá príjemná radostná úzkosť, ktorú poznala z čias minulých, keď sa schyľovalo k zaľúbenosti, bola zrazu späť. Prezentáciu zmákla ako naštartovaná, samú seba nespoznávala, očividne jej samotné vedomie, že má nového sympaťáka v tesnom susedstve padlo na úžitok. O týždeň zbíjačky a vŕtačky skutočne stíchli, pár dní ešte lomozili maliari a obkladači, no čoskoro všetci majstri zbalili svoje fidlátka a bol kľud.

        S Mikim, ako všetci tí majstri nového suseda oslovovali, sa Lucia párkrát už stretla. Priebežne sledovala prerábku v byte pani Ilonky, lebo ju Miki zakaždým s nadšením pozýval obzrieť si jeho najodvážnejšie nápady pretavené do skutočnosti. Celý interiér si sám vymyslel a potom, keď jeho predstavy nadobudli reálnu podobu, s radosťou ju volal na obhliadku. Byt sa zmenil na nepoznanie, z dvoch neveľkých izieb získal pekný vzdušný priestor, v ktorom sa do sýtosti vyhral, kde popustil uzdu svojej vlastnej kreativite a Lucia si zakrátko už len matne spomínala, kde stál Ilonkin sekretár, šijací stroj starostlivo prikrytý dobovým obrusom a na ňom váza s pestrými umelými kvetmi, kanapa, či skromný kuchynský stôl so štyrmi starými stoličkami. Mal by vraj ešte nápady, no viac do pôvodného riešenia bytu zasahovať nemôže. Ale, spokojný je aj takto. Na výsosť spokojný. Vyslovene dostala chuť tiež vo svojom byte čo – to vynoviť, vylepšiť, či len spestriť modernejšími dekoráciami. Jej stará záľuba v skrášľovaní príbytku bola späť. Lucia nevie presne kedy sa prehupli z formálneho štýlu do neformálneho, kedy prešli od vykania k tykaniu, zo vzťahu, kedy bola len susedou od naproti k ozajstnému priateľstvu. Na to si presne naozaj nepamätá, lebo to šlo hladučko, spontánne a prirodzene milo, samé. Ešte nebolo na čom sedieť a tak sedeli na dlážke so skríženými nohami, elegantné poháre stáli bokom, rovnako na zemi a oni doslova hodiny klábosili ako starí známi, popíjali a koniec tomu rozhovoru nájsť nemohli. Nezbližovali sa ako muž so ženou, no zbližovali sa neodškriepiteľne. Prešla si s ním celou prerábkou, zariaďovaním, zahniezďovaním sa, až po slávnostnú kolaudáciu a až vtedy, keď z nej úplne vykoľajená odchádzala, keď sa cítila ako človek, ktorý dostal päsťou medzi oči si uvedomila, že vlastne ani jediný raz počas tých rozhovorov nepadlo slovo o pani charizmatickej architektovej či dákej inej, a rovnako tak ani o jeho súkromí. Riešil sa byt a občas ona. On sa pýtal na jej minulosť, na prácu a deti, aj na to, prečo je sama, a potom bola reč opäť o byte a bytovej architektúre, ktorá Lucii nebola úplne cudzia. Sám od seba nikdy nezačal o sebe a ona sa zas zdráhala priamo sa spýtať: „Hej, počuj a si ženatý, rozvedený, či čo?“ Tvárila sa, že ju to zas až tak veľmi nezaujíma. Mala sa spýtať, nebola by na tej kolaudácii za teľa. Sám jej to potom povedal: „Nikdy si sa nepýtala...“

         „Toto je môj priateľ, Timo, a toto zas najperfektnejšia suseda na svete, Lucia, zoznámte sa.“ povedal a nesmelého mladíka chytil nežne za ruku. Až vtedy jej docvaklo, až vtedy zapadla guľôčka do jamky. Ten dokonalý, vždy stopercentne uhladený výzor, ten zmysel pre detail, tá ladnosť pohybov, to nepredstierané úprimné kamarátstvo, čo medzi nimi vzniklo bez jediného pokusu o bozk... Môj ty dobrý bože, teda stará si dosť Lucia, ale aj hlúpa rovnako tak. Veď on je gay! Dodatočne bola ohromne šťastná, že sama nebola príliš horlivá a že po ňom nevyštartovala, jeminenku to by ešte len bol trapas. Musela by si vyhĺbiť nejaké podzemné cestičky a tými chodiť, aby ho nestretla, lebo inak by sa musela prepadnúť od hanby. No ako každý zázrak, aj toto poznanie rozvírilo pokojnú hladinu v bytovke len na nejaký čas. Lebo, pravda, na kolaudácii boli všetci obyvatelia, Miki pozval každého a všetci to videli, všetci sa hneď dozvedeli a bolo im jasné, že pán Miki nemá pani, lež pána manžela, no po čase si všetci zvykli. Zvykli si a život ide ďalej, ba práve že odkedy tam pán architekt býva, mnohí si pochvaľujú. Lebo on už je raz taký, kde čo vidí, opraví, natrie, priskrutkuje, človek by to doňho nepovedal, keď ho vidí takého vymódeného, no neštíti sa on žiadnej práce. A slušný je, teda dnes takého slušného človeka málokedy vidno. A vlastne oni sú obaja takí... proste príjemní. Kredity nového suseda stúpli na maximum, keď dal toho roku v lete na veľkom dvore za bytovkou so súhlasom vlastníka aj obyvateľov postaviť bedmintonový kurt a zopár lavičiek vôkol neho. A na rok vraj bude aj bazén. Čo dodať... ožilo to tam. Dokonca aj tí prúdernejší susedia z tretieho, ktorí z kolaudácie pálili preč len chvíľu pred Luciou, keď im došlo na čo sa to práve pozerajú, tak aj tí už občas zídu, posedia, prehodia pár slov. Zapájať sa zatiaľ nezapájajú, ani na spoločné opekačky nechodia, no aspoň že sa pristavia, aj to je pokrok. No a to je všetko. Zazvonil zvonec... ale kdeže. Luciin zvonček už nezvoní. Miki ho odmontoval a na dvere jej pripevnil vkusné a údajne veľmi trendy klopadlo. A aj v iných veciach jej radí, veľa sa spolu zhovárajú, smejú, keď sedia na dvore pod starými stromami, proste, fajn sused.

pozrieť časopis