Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Ešteže ťa mám

„Je to úžasná záhrada,” začala Sabína na privítanie, keď prechádzala Janiným skleníkom. Vlastne to bol skleník univerzitného vedeckého zariadenia v Bratislave, kde skúmala vplyv dekoratívnych rastlín na výskyt motýľov v záhradách.

 

„Samozrejme. Ja som úžasná. A nemusíš predstierať, že ťa to tu nadchýna,” žmurkla na ňu Jana, „viem, že kvety sa ti páčia, ale inak tomu, čo robím, nerozumieš ani za mak."

 

Sabína pokrčila nos: „Nemusíš to spomínať zakaždým, keď ťa navštívim."

 

„Keby si ma navštevovala častejšie, možno by som to prestala hovoriť. Ale potom by si musela dať prednosť kvetom predo mnou, a to nie je férový boj pre tie úbohé kvety," usmiala sa Jana a vstala z drepu chytiac Sabínu za ruku.

 

„Tak, čo je také naliehavé, že si ma vyňuchala v mojom stratenom raji?"

 

„Musí to byť naliehavé? Možno som sa len chcela pozrieť, ako sa ti darí."

 

„A to nemohlo počkať do večere." Bývali na rovnakom univerzitnom internáte a tak či tak by sa videli v jedálni.

 

Jana na Sabínu pozrela tým svojím pohľadom, akoby jej čítala v duši. Ako študentka psychológie si Sabína myslela, že raz bude vedieť prečítať každého, ale len jeden človek zatiaľ dokázal čítať ju a to bola Jana.

 

„Nanešťastie, nie je to nič nové," vzdychla si Sabína, keď vyšli z toho prehriateho skleníka a zamierili k drevenej lavičke na cestičke za ním.

 

„Takže Oliver je opäť príliš milý, úžasný a najlepší?"

 

„Zobrali ma na tú stáž do Londýna. Ako mu to mám povedať? Má teraz kopu svojich problémov,“ vybuchla Sabína, „ Lukáš ho domov priviezol s obviazaným kolenom a on len 'nič sa nestalo, Sabi, nemusíš sa báť, bežný tréning'."

 

„No, nie je to pekné. Za čo stojí chlap, keď nenechá svoje dievča, aby si robilo starosti?" trocha sarkasticky poznamenala Jana, ale hneď to aj oľutovala.

 

„No tak. Nie je to tak, že musí byť stále dokonalý. Ak sa mu niečo stalo, chcem o tom vedieť. Chcem mu pomôcť, ale nemôžem, ak mi nepovie, čo sa deje."

 

„Vieš, že Oliver nie je typ, ktorý by fňukal a sťažoval sa, keď sa mu niečo nepodarí. Nechce ťa znepokojovať. "

 

„Ale ja som jeho priateľka. Mal by sa mi vedieť otvoriť."

 

„A to sa musí stať práve v tejto sekunde, lebo...?" Jana nechala otázku visieť vo vzduchu.

 

Sabína odvrátila pohľad.

 

„Chcem aby sa na mňa mohol spoľahnúť. Chcem mu dokázať..."

 

„Nemusíš mu nič dokazovať. Práve ste spolu začali bývať. Ešte stále sa spoznávate. On sa k tomu dostane vo svojom vlastnom čase a ty by si naňho nemala tlačiť, pretože si chceš niečo dokázať." Jana natiahla ruku a zastrčila Sabíne za ucho blonďavú kučeru. „Tu nejde o Olivera. Ide o teba."

 

Sabína pokračovala: „Bojím sa. Práve som sa dostala na stáž do Londýna a ja chcem, aby sa cítil..."

 

„...k tebe pripútaný rovnako ako ty k nemu? Pozri, Sabi, otvorenosť je dôležitá v každom vzťahu a jemu na tebe záleží. Ľudia, ktorí chcú byť s tebou sa nebudú cítiť ohrození alebo žiarliť na to, čo si dokázala a čo ešte chceš dokázať."

 

„Jani, ľúbim ho. Ako mu to mám povedať? Čo keď nebude chcieť na mňa čakať? A ja by som tak chcela ten Londýn. Naozaj sa musím rozhodovať medzi láskou a prácou? On mi dáva pocit bezpečia. " Slová ju opustili v zmätenom závoji, už si ani nebola istá, o čom hovorí. Srdce jej v ušiach bilo príliš hlasno na to, aby počula čo i len vlastné myšlienky.

 

„Viem, že je to asi hlúposť, ale odkedy sa začala vojna na Ukrajine mi to, že sa vie biť, príde strašne upokojujúce,” dopovedala potichu.

 

„Nie je to hlúpe. To sú úplne prirodzené pocity. Ty chceš len to, čo chce každé dievča."

 

Sabína konečne zdvihla pohľad k Janiným, oči zahmlené slzami.

 

„Naber odvahu a povedz mu, čoho sa bojíš. Určite spolu niečo vymyslíte."

 

Sabína sa pousmiala cez slzy. „Ešteže ťa mám.”

 

„Ešteže,” prikývla Jana neskromne.

 

pozrieť časopis