Dozvuky jedného jubilea

Vymyslela to Eliška, aj keď jej muž Dušan najprv ohrnul nosom. Že veď napokon tvoja matka o také ceremónie ani nestojí. Ale Eliška sa zaťala. Mama si zaslúži niečo výnimočné. A drahý môj, šesťdesiatka nie je každý deň. Vlastne, aké výnimočné! Normálna rodinná večera, akurát v perfektnej, no áno, drahšej reštaurácii. Moja mama si to zaslúži!

Napokon, nebude to stáť majland! Mama s otcom, jej rodina štyria a mamina sestra. Bože! To snáď naša rodinná kasa unesie, obrátila sa na Dušana. Mlčky prikývol. Veď ja nič, len si fakt myslím, že ona o také ani veľmi nestojí. Ako to ty môžeš vedieť?! No, vari sa napokon nepohádame my dvaja! Okej, budúca sobota. Značím si do mobilu. Eliška sa spokojne usmiala. Veď tí dvaja sa vlastne mali radi, mama, teda svokra, mala s Dušanom celkom pekný vzťah, tá by mu urobila, čo mu na očiach videla.

No! Mama mala takú povahu, ona by každému robila, čo mu na očiach vidí. A teda najmä otcovi! Toto Elišku dosť iritovalo, odkedy začala vnímať svet dospelejšími očami. Videlo sa jej to pre mamu dosť ponižujúce, najmä keď videla otcove reakcie. Eliška sa bránila tomu pocitu, veď je to jej otec, ale ako sa ten vedel správať k mame, to bolo vlastne pre mamu urážlivé, ale tá to vnímala ako úplnú samozrejmosť. To si Eliška vtĺkala do hlavy, že keď sa dakedy, raz, vydá, v takomto manželstve by nechcela existovať.

Teda nie žeby otec mamu bil, žeby jej fyzicky ubližoval, to nie, ani náhodou. Iba ten jeho povýšenecký tón, keď sa s ňou náhodou rozprával! Lebo zasa veľa rečí s mamou nenarobil. Zrejme v jeho očiach nebola hodná toho, aby s ňou rozoberal nejaké vážnejšie, alebo prípadne aj veselé témy, veď život toho nanosí až-až. Vlastne jej vydával pokyny, že čo a ako treba. Nie, oni sa vlastne ani nehádali, lebo mame nikdy nepraskli nervy natoľko, aby sa odvážila v niečom otcovi oponovať, prípadne mať na niečo vlastný názor. Eliška toto mamino postavenie, ponižujúce, s pribúdajúcim vekom pociťovala stále intenzívnejšie. Hoci, pravda, sama sa tiež nikdy neodvážila začať s otcom takú reč. Je pravda, rodinu zabezpečoval finančne, to áno, ale tým celé toto súžitie končilo. Elišky sa pýtal iba, ako v škole? A neskôr, skúšky si porobila?! A bolo!

Raz, Eliška mala vtedy osemnásť, prekvapila mamu, lebo len tak z ničoho nič vyhŕkla, mami, ty sa prečo s otcom nerozvedieš?! No tá ostala takmer v šoku. Zbláznila si sa?! Čo to máš za nápady?! Prečo by som sa mala rozvádzať?! Vari je tvoj otec zlý?! Má veľa práce, stará sa o nás, vari ti dačo chýba?! Mami, ale veď... Nebudem počúvať také sprosté, mudrlantské reči! A plesla dverami na izbe, takúto ráznu ju Eliška nezažila.

Viac sa k tej téme s mamou nevrátila, hoci v myšlienkach často, takmer denne. Ako s ním môže žiť?! Ako môže trpieť toto svoje ponižujúce postavenie?! Eliška si nespomína, žeby otec mamu niekam zobral, do kina, na večeru, na dovolenku, kým bola malá, zaplatil dovolenku pre ne obe, ale on s nimi nešiel, vždy mal niečo súrne, pracovné. A pravda, nemal námietky, aby mama každoročne išla do kúpeľov, na tieto veci bol on grand. A jeho práca bola  v rodine zahalená tajomstvom. Čo robí tvoj otec? Podniká! Na otázky kamarátov iba krčila Eliška plecami. Vieš, že ani neviem, v čom? Tak to bolo u nich v rodine. Otec mal svoj život mimo nej. Keď už bola Eliška dospelá, dráždila ju tá otázka, ale neodvážila sa ju mame položiť, či ešte máva s otcom sex, ale zrejme už dávno nie, lebo otec si vyhradil jednu izbu pre seba, aby vraj nerušil, keď sa vracia v noci z pracovných stretnutí. No celé to bolo čudné, ale mama sa tvárila spokojne. Akoby ju nič netrápilo. Akoby jej pre spokojné manželstvo stačilo to, že otec dáva financie. Akoby ju neštvalo, že ju otec vlastne degradoval na pozíciu akejsi vedúcej domácnosti. Ktorá sa stará, aby bolo doma čisto, aby bolo dosť v chladničke. Nedeľné obedy, alebo také Vianoce, ak pri nich sedeli všetci traja, boli vlastne pre Elišku utrpením. Otec bol prítomný iba fyzicky, jeho svet bol niekde úplne inde.

Nie, takto by Eliška nedokázala žiť, ak dakedy bude mať vlastnú rodinu. Takýto model by nezopakovala. Otec je studený, do seba zahľadený človek. Mama tichučká, pokorná, submisívna osôbka. Miluje ho, preto to všetko trpí? Bože! Ale Eliška si nedovolila ani len skúsiť rozviazať jej jazyk na takéto intímne témy. Napríklad či bol otec do nej zaľúbený, keď sa s ňou oženil. Kto vie, či sa mama vedela niekedy tak bezstarostne smiať. Elišku táto atmosféra u nich doma trápila,  ale nevedela s ňou nič urobiť. Túžila čo najskôr odtiaľ uniknúť.

Keď sa zoznámila s Dušanom a prepuklo to do vážneho vzťahu, pozvala ho k nim na večeru, síce s obavami, ale... Veď mu netajila, otvorene s ním hovorila o tom, aké čudné pomery u nich doma panujú. A napodiv otec, že dobre, že dúfa, že mu v tom termíne nič do toho nevlezie. Mamička nachystala parádne pohostenie, v tomto bola ona dobrá, otec konverzoval s Dušanom na také všeobecné témy, núkal vínom a potom sa spýtal rovno, vy si chcete našu Elišku vziať?! Lebo, potrebujem to vedieť, zabezpečiť bývanie nejaký čas trvá. Zaskočený Dušan prikývol, že samozrejme a tak sa vlastne celkom nečakane upiekol aj termín svadby. Tvoj otec sa nekašle, povedal potom Eliške ale...Treba uznať, je veľkorysý, je grand, to s tým bytom myslel vážne?! Eliška si trpko pomyslela, asi sa v ňom pohlo svedomie a takto chce splatiť voči nej dlhy iného charakteru.

Mama bola šťastná, vtedy sa aj usmiala a Dušana si obľúbila. Máš šťastie, povedala Eliške prajne. Vyzerá byť slušný človek.

Po svadbe, ktorá bola na úrovni, sa Eliška s Dušanom nasťahovali do nového bytu. Vtedy sa otcovi zrejme ešte darilo, fungovali jeho kontakty na vplyvných miestach a teda fungoval aj jeho dovtedajší životný štýl. Eliške prišlo mamy vlastne ľúto, že tam teraz ostane celkom sama. Tak ale ona si vybrala takýto život. Byť v jej koži, myslela si, dávno som rozvedená. Otcovi bola za ten byt vďačná, ale nezačala ho kvôli tomu mať rada. Mala ho dávno zaradeného v kategórii ľahostajných. Ako to mama mohla? S ním?!

Bola si istá, že jej manželstvo bude mať iný formát.

X  X  X

Keď sa blížila mamina šesťdesiatka, boli dávno iné pomery. Raz jej zavolala mama, že sa stala hrozná vec, že po otca si prišli policajti a odviedli ho a ona nevie, čosi počať, Eliška, musíme niečo robiť, musíme mu pomôcť. Hlas mala naozaj zúfalý, hoci v Eliške s akýmsi zadosťučinením trklo, že čo iné sa dalo čakať. Praskol otcov tajomný život!

No! Napokon sa všetko utriaslo. Šikovný a drahý advokát a vtedy ešte boli také časy, že zafungovali aj otcove kontakty na vysokých vplyvných miestach, daňové podvody sa podarilo nejako upratať, otec si vtedy napokon posedel iba jednu noc vo vyšetrovačke a vrátil sa domov. Ale jeho podnikateľské ambície dostali červenú kartu. Vrátil sa domov, ale nie k mame, ktorá tŕpla strachom, doma ostalo všetko po starom. Otca upichol jeho vplyvný známy v jednej partaji ako svojho poradcu, či čo, tváril sa síce rovnako bohorovne, ale zrejmá podriadenosť voči novému chlebodarcovi nebola jeho parketa. Nebol síce nikdy abstinent, ale to si aj mama dovolila pred Eliškou skonštatovať, ocko začal dosť piť. Že málokedy sa vráti triezvy, že ona ho aj chápe, že podnikanie, to bol zmysel jeho života a teraz že má byť rád, že niekomu robí poskoka, že dakedy sa ani nečuduje, že si radšej vypije, že...Mama, prosím ťa! Otvor oči! Nemala by sa s ním rozviesť?! Čo s ním máš za život?! Sekíruje ťa stále!

A mama? Neželá si, aby sa takto vyjadrovala dcéra o svojom otcovi, ktorému vďačí za všetko! Eliška vtedy zmĺkla. Veď takto sa to aj v cirkvi hovorí, že spolu, v dobrom aj v zlom. Ibaže mama to má iba v tom zlom, aj keď to stále nechce priznať. Žeby ho ešte milovala? No s tým Eliška naozaj nič nenarobí. Len aby ju, keď dokvitne ožratý, nezačal ešte mlátiť! A vo vzťahu k otcovi sa pomaly presúvala z kategórie ľahostajnosti do kategórie nenávisti. Už sa z neho stáva taký chudák!

Preto sa rozhodla organizovať mamkinu šesťdesiatku. Parádnu, v drahej reštaurácii. Otec do telefónu jej sľúbil, že určite sa zúčastní. Vyzeral byť pri zmysloch. Veď oslavuje moja žena, zasmial sa.

Už sedeli všetci pri slávnostne prestretom stole, Eliškine deti zvierali v rukách každé ružu, s gratuláciou sa čakalo na deda. Nechodil. Čašník sa podchvíľou chodil pýtať, či už môžu servírovať. Nechodil, telefón nedvíhal. Mama sa nervózne usmievala. Keď ho nebolo, tak som mu nechala odkaz a prišla som sama, nech nečakáte. Fakt, výborné!

Po nervóznej hodine čakania Eliška odštartovala gratulácie, smutná, zakríknutá mama slzila, Dušan kývol na čašníka, že môžu servírovať. Mama sa rýpala na tanieri v skvelom jedle a po chvíľke ho odtisla, že nevládze, aby sa nehnevali. Čudná oslava, ostatní sa najedli, decká ešte trvali na sľúbenej sladkej pochúťke, no ledva sa vypili dva šampusy, nálada na bode mrazu, Eliškou lomcovala zlosť na otca. To sa nevie aspoň raz za život premôcť a správať sa k mame slušne, zdvorilo?! Mamina sestra nechápavo krútila hlavou. Vždy bol zvláštny, ale toto?!

Eliškin muž sa zdvihol, že ide vyrovnať účet a zavolá taxík. Bolo niečo pred desiatou.

Eliška potom vyšla z taxíka s mamou, že ju odprevadí hore, nech taxík počká. Odomykala, keď sa otvorili dvere na susednom byte, že konečne, pána suseda že našli ležať dolu pri výťahových dverách, bol bez seba, nedarilo sa im prebrať ho, volali sanitku, odviezli ho do nemocnice a... prepáčte, ale asi mal poriadne vypité...

Mama takmer odpadla, Eliška ju brala naspäť do taxíka, vytiahla mobil a začala telefonovať po nemocniciach. Keď dorazili do tej správnej, dozvedeli sa, že ho vyšetrujú, snímky ukážu, či bude potrebná operácia.

Vynikajúca oslava. V úvodzovkách. Mama dostala niečo na upokojenie, Eliška ju zobrala k nim spať, bude v noci ešte volať, čo a ako s otcom... Zlosť, bezmocnosť, strach. Je to predsa jej otec! Ten, ktorý mal vždy o sebe vysokú mienku!

X  X  X

Otec sa zotavoval po operácii krčnej chrbtice.  Zotavoval sa a sekíroval mamu. Tá bola vlastne celá šťastná, že ho má stále doma, že teraz nemôže nikam unikať a skákala okolo neho, plnila mu, čo mu na očiach videla. V otcových očiach nebola žiadna pokora, z úst ani slovko ľútosti, že takto sa to všetko pobabralo. Iba kritika na otrasné pomery v nemocnici, v našom zdravotníctve. Eliška, ktorá prišla mame pomôcť, si s trpkosťou uvedomila, že keď otcovi pominuli najväčšie bolesti, dostáva sa do starej formy. On, on, on!

Mama si spomenula, že vybrala nejakú poštu. Podala ju otcovi. Ten ju otvoril a začal ale že hnusne nadávať. Svine jedny! Načo si on platil celý život platil poistenie?! Takáto drzosť! Poisťovňa si dovolí poslať mu účet za operáciu a pobyt v špitáli, nehoráznych vyše tritisíc eur! To sme kde?!

Eliška zobrala do rúk ten papier. Aha! V čase úrazu, ktorý si sám spôsobil, takmer tri promile alkoholu v krvi! A to už potom sú iné kritériá!

Otec sa z kresla vyhráža, že napíše sťažnosť na všetky možné miesta, keď bude treba aj prezidentke. On im ešte ukáže, hajzlom jedným! On nie je chudák, s ním nikto nebude zametať!

Mama sadala do plaču, že toľké peniaze pýtať vlastne od dôchodcu, že to je nehorázne! Už s otcom hrala na jednej nôte. Tuším nie je pomoci ani jednému.

Papier od poisťovne, to sú zvláštne dozvuky jednej rodinnej oslavy. Až takto to Eliška nevymyslela.

pozrieť časopis