Domotaný život

Stál tam, akoby sa ho to vlastne netýkalo. Dosť s nechuťou vnímal kvílenie sestry Marty. Načo ten cirkus?! Veď sa jej vlastne uľavilo. Už bude mať pokoj, nebude priviazaná na ten balvan, ktorým pre ňu ich matka najmä posledný rok bola. Ale napokon, aký balvan?! Martuška bola jediná, milovaná, najlepšia! Pre ich matku celkom určite. On bol od jej narodenia vlastne taký nepotrebný, problémový nepodarok. Teraz nepociťoval žiaľ, ale vlastne ani úľavu. Iba takú tupú ľahostajnosť. Naozaj, akoby sa ho celé ani netýkalo. Keď mu sestra zavolala a oznámila, že je koniec, že im umrela mama a pohreb bude vtedy a vtedy, mlčal, až sa Marta spýtala, si tam, počuješ ma? Som, odvrkol a pridal otázku, to je všetko? Že áno a on potom zavesil.

Vlastne keby bolo na ňom, pokojne si odpustí túto akciu. To len jeho žena Jarmila nástojila, že to sa naozaj nepatrí, aby nešiel na pohreb vlastnej matke, že čo bolo, bolo, ale toto je naozaj niečo, čo sa patrí urobiť, veď napokon, čo by povedali ľudia! No akurát na tom mi záleží, pomyslel si, ale kvôli pokoju vo vlastnej rodine mávol rukou. Napokon nenamietal ani proti tomu, keď Jarmila v pohrebnej službe objednala veniec zo živých kvetov, hoci sa mu to videli zbytočne vyhodené peniaze, ten z umelých by bol podstatne lacnejší, ale ostal ticho. Hoci dobre vedel, že Jarmile ide najmä o to, aby ich široké príbuzenstvo neohováralo.

Fakt, stojí tu, akoby sa ho to vôbec netýkalo. V duši má prázdno, nevie vyloviť ani jedinú milú spomienku na mamu. A sestra Marta narieka ako najatá. Veď sa jej muselo uľaviť!

X  X  X

Dobre, dobre! To sa nedá len tak vygumovať z hlavy, že človek vlastne celé detstvo, i celú mladosť, žije s pocitom krivdy. A to veru nie je ľahké bremeno. Otec bol drsný chlap, z ktorého išiel strach. Fedor už keď ho videl, ako sa k nemu blíži, mal jediné želanie, aby sa stal neviditeľným. Jediné jeho slovo, jediný jeho pohyb nebol podľa otca nieže akurátny, ale vôbec prijateľný. Mlátil ho ako žito a nie iba vtedy, keď sa vrátil domov pod parou, alebo pod obraz boží. Fedor ako decko fakt túžil po tom, aby existovala nejaká myšacia dierka, do ktorej by sa schúlil. A mama?! Tá sa ho nikdy jediným slovkom nezastala, nepribrzdila otca, že nechaj chlapca, veď aj zo školy doniesol jednotku, a v záhrade pomáhal, aj... Skrátka nič a nikdy. Ako len Fedor závidel chalanom, ktorých otcovia si s nimi vedeli aj zahrať futbal, aj ísť niekam na výlet a iste sa s nimi aj doma zhovárali o všeličom možnom. A Fedor sa snažil, keď sa mu zazdalo, že otec nie je až taký napajedený, sám sa osmelil s nejakou otázkou, ale odpoveďou mu bolo iba príkre zavrčanie, neotravuj! Tak sa naučil neotravovať, ale to neznamená, že sa mu bitky vyhýbali. Mama ho nepoľutovala, nepritúlila si ho, iba mu zakaždým, nič si z toho nerob, on je už raz taký!

Iba neskôr, keď bol Fedor dospelý a žil si úplne inde svoj život, sa mu donieslo, že jeho otec mamu podozrieval, že mu bola neverná, že ho má s niekým iným! Tak som si to odskákal ja, pomyslel si vtedy Fedor trpko. Nebude sa tým jeho hlava zapodievať. Kašle na to!

A jeho pocit krivdy narástol do nepredstaviteľných rozmerov, keď sa narodila Marta. Fedor mal už dvanásť a raz nevedel pochopiť, ako sa ľudia vedia tak zmeniť. Otec sa vedel usmievať, otec toho krpca vedel mojkať, ledva sa tá malá naučila chodiť, prišiel domov s novučičkou trojkolkou. Darmo Fedor priniesol zo školy vysvedčenie s vyznamenaním, ani slovko pochvaly, nie to ešte bicykel, po ktorom Fedor túžil ako najatý a mali ho všetci chalani naokolo a on bol medzi nimi za debila, ktorý nemá ani len ten sprostý bicykel!

Bitky od otca síce zredli, ale neustali. Marta bola síce pekné, usmievavé dievčatko, ale neznášal ju. Priam nenávidel. Najhoršie bolo, že aj tú nenávisť musel skrývať. Otec by ho asi prizabil. Pred nimi musel robiť všetko, čo si tá krpaňa zmyslela, hoci najradšej by ju vykmásal za vlasy a zamkol do komory. Veď to sa nedá len tak prehĺtať. Prečo ona má všetko a on nič?! Nenávidel ich všetkých. Otca, mamu aj tú krpaňu! Kedy už konečne bude mať dosť rokov, aby mohol odtiaľto vypadnúť?! Keby aspoň mama bola iná. Ale ona robí len to, čo otcovi na očiach vidí. Nikdy sa mu neprihovorí, nikdy sa ho nezastane. Veď nie raz začul otca, ako sa pýta, kde je ten nepodarok a ona povie, asi v izbe. Neohradí sa, že aký nepodarok, veď mu to v škole ide dobre. Nie! On je skrátka nepodarok!

Takýto čudný film sa premieta Fedorovi v hlave, keď kňaz odrieka všetky tie pohrebné reči,  a potom obradný rečník číta z papiera akože z maminho života, aká to bola čestná a láskavá žena, ktorá zasvätila svoj život rodine, vychovala dve deti a radosť jej robili tri vnúčatá a že sa s nimi lúči, so synom Fedorom a jeho rodinou, dcérou Martou a jej rodinou, vnúčatá vymenuje, Marta nahlas kvíli, Fedor má jediné želanie, nech je už koniec, nech môže vypadnúť. Keď pred desiatimi rokmi pochovávali otca, mal to šťastie, že sa dalo tomu vyhnúť, celá jeho rodina bola v zahraničí, kvôli jeho práci, to považoval sám a dokonca aj jeho Jarmila za dostatočný argument, aby sa netrepali z druhého konca sveta. Veď sestre do telefónu povedal, že úprimnú sústrasť. Teraz si pomyslel, že si nie je istý, či by podobné pohrebné chválospevy na otcovu adresu dokázal stráviť.  Skôr nie a možno by bol z toho škandál.

No aj toto konečne skončilo a sestra prejavila želanie, aby sa postavil vedľa nej a prijímal kondolencie. V žiadnom prípade, povedal jej drsne, ponáhľam sa. Ona ešte čosi o kare, ale to už iba mávol rukou a očami naznačil svojim, že sa ide k autu. Nech si Marta užije tie kondolencie! Aj kar!

X  X  X

Osamostatnil sa čo najskôr. Po maturite. Isteže, cítil, že má na to, aby zvládol vysokú školu, ale túto myšlienku prevalcovala snaha odpútať sa od rodiny, nebyť na nej závislý. Vo firme, kam nastúpil, mu poskytli aj ubytovanie a bola to dostatočná vzdialenosť od dovtedajšieho domova. Úľava, ktorú nad týmto jeho rozhodnutím pociťovali ostatní doma, tá sa nedala prehliadnuť. A ukáž sa, príď na návštevu, veď tu si doma, povedala mu mama, ale Fedor sa iba uškrnul, bola to taká veta, že aby sa nepovedalo. A úľavu, tú cítil najmä on sám. Odchádza  odniekiaľ, kde sa vždy cítil prebytočný.

Žiadne búrlivé samostatné roky. Drina vo firme, lebo potreboval z niečoho žiť,  tá firemná ubytovňa, no žiadny luxus, aj odtiaľ sa chcel dostať čo najskôr. Zavolal domov až po dlhšom čase, zdvihla to sestra, taká afektovaná pubertiačka, že on len toľko, že sa už usadil a že ak chcú, nech si uložia jeho číslo, že keby dačo. A bolo! Neozvali sa a on to považoval za vybavené. Žiadne spretŕhané nitky v rodine, nikdy neexistovali. Hrubá čiara!

Keď sa zoznámil s Jarmilou, vnímal ju ako osvieženie po krátkych povrchných vzťahoch. Keď si ju priviedol do prenajatej garsónky, blyslo mu hlavou, že sa pomocou hypotéky musí zmôcť na vlastné bývanie. Vo firme mal už slušnú pozíciu, rysovalo sa, že ho vyšlú do zahraničia, už tri roky drvil španielčinu. Pred Jarmilou netajil pocity krivdy, ktoré zažíval v detstve a ona ho nevysmiala. A s ňou sa mu videlo, že to dá. Žiť normálny rodinný život, bez deficitu lásky.

Neunúval sa tamtým oznámiť zmeny vo svojom živote. Ani náhodou. Tamtí ostali za hrubou čiarou. Prvýkrát mu odtiaľ zazvonil telefón, keď mu sestra oznamovala otcovu smrť, a to boli oni v cudzine aj s dcérou. Bola ešte malá. Takže do telefónu úprimnú sústrasť a nasledoval obojstranný nezáujem. Jarmila to chápala, ale aj nechápala. Si predsa syn! Ktovie! To už mal v hlave informáciu, že otec ho vraj nepovažoval za svojho. Nezverejnil ju ani pred ňou. Raz je život domotaný.

Pred cintorínom pri aute povedal Jarmile, nech šoféruje ona. Že sa necíti bohvieako. Chápavo prikývla.

Sadol si vedľa nej. Nevedel zo seba vyhnať výčitku, že predsa len mal zájsť za matkou, keď mu sestra pred necelým rokom zavolala, že mama je ťažko chorá a že lekári jej dávajú zopár mesiacov. Nešiel. Neprinútil sa. Možno mal?! A pred chvíľou že prijímať kondolencie a ísť na kar? Akože člen usporiadanej rodiny?!

X  X  X

No! A o nejaké týždne ďalší telefonát od sestry. Že mama zanechala závet a že celý majetok odkázala jej, lebo veď ty si celé roky mimo a ja som sa o ňu starala, najmä v chorobe a ver, nebolo to ľahké, žila s nami v dome. Že aby nebol šokovaný, keď ho predvolajú na dedičské konanie, lebo napokon, má právo napadnúť mamine rozhodnutie, ale že ona si myslí, že...

Neboj sa! Zahriakol ju celkom jasne. Vlastne som k vám nikdy nepatril, nie iba tie roky, keď som odišiel z domu. Nikto sa ma nepýtal na moje pocity. Na môj domotaný život. Nechcem sa domáhať ničoho. Uži si to!

A bolo! Taká smiešna, čudná bodka za rodinnými vzťahmi. Za voľakedajším pocitom deficitu lásky.

pozrieť časopis