Chudera

Práve sa začal prvý deň v novej etape Eminho života. Od dnes bude všetko inak. Prevalila sa na posteli na ľavý bok, nohy z nej zložila na zem a uvedomila si, že aj tento jednoduchý a automatický pohyb ide z roka na rok akosi ťažšie. Ani ona nemladne, to je pravda, ale zďaleka nie je na odpis, ako to denne počúvala od svojho muža, Ludva. Začne sa o seba viac starať, rozmaznávať sa. Dopraje si kúpele, kozmetičku aj nejaké nové šaty. Sama by sa však zrejme nikdy nebola rozhýbala, do smrti by trpela Ludvove dookola sa opakujúce uštipačné poznámky, výsmech a nadávky zakaždým, keď niečo nebolo v domácnosti podľa jeho predstáv, no potom sa niečo zmenilo. Raz v noci, keď nemohla zaspať, zapla rádio, ktoré pri veľkom upratovaní objavila na spodku skrine. Myslela si, že už ani nebude fungovať, taký socialistický tranzistorák, no keď doňho vložila baterky, hral. Super, potešila sa, postavila rádio na stolík a pohodlne sa uložila. Bežala práve akási rozhlasová poradňa pre nešťastné - Eme podobné ženy a aj pre také, ktoré sú na tom ešte horšie ako ona. Ženský hlas z rádia bol sugestívny, radil a motivoval, nabádal nabrať odvahu a zhodiť reťaze. Ema najprv otrávene prevrátila oči, keby to bolo také ľahké, vzdychla, no počúvala ďalej. „... nie ste predsa jeho otrokyňa! Ste jedinečná, ste originál, tak sa naučte vážiť si samú seba. Verte mi, stačí sa rozhodnúť, že takto to už ďalej nechcete. Zaslúžite si lepší život, vy si ho zaslúžite. Povedzte si to nahlas, postavte sa pred zrkadlo a povedzte to tej krásnej bytosti, čo na vás zo zrkadla pozerá: Ty si zaslúžiš lepší život, dievča moje, zaslúžiš si oveľa lepší život!“ 

Ema bola už ako dieťa ľahko ovplyvniteľná a tak nelenila, odhodila prikrývku, vyliezla z teplej postele a postavila sa pred zrkadlo v ich ošarpanej kúpeľni, ktorá priam žobronila o renováciu, no Ludvo nemal kedy. Pravda, na svoje veci, na hostinec a babranie sa s nezmyselným stavaním modelov, na to bolo času dosť. Keď však postála pred zrkadlom a pozrela na seba, znechutene zvesila hlavu. Blbosť. Zaslúži si presne toto, takýto život, aký práve žije. Ludvo má pravdu, je stará nechutná tučná opacha, ktorá môže byť rada, že je rada. Zaliezla si späť pod prikrývku a vypla rádio. No keďže mala vo zvyku líhať si večer, čo večer v tú istú hodinu a tú reláciu vysielali vždy v rovnakom čase, stala sa jej spoločníkom pri zaspávaní, a ona večer, čo večer počúvala, čo za osudy jej „sestry“ majú. Ženy volali, niektoré museli naberať odvahu dlhšie, iné sa ozvali celkom spontánne a sugestívny hlas radil: „Verte si! Dokážete viac, než si myslíte, tak prečo to nevyskúšať. Nikto nemá právo takto s vami zaobchádzať!“ S podobnými slovami Ema už nejaký čas zaspávala. Možno si naozaj zaslúžim lepší život, blúdilo jej mysľou, keď zaspávala a tak isto ráno, len čo precitla. Vstala, odkrivkala do kúpeľne, odhodlane sa pozrela do očí ženy, ktorú tam videla, ráno čo ráno bojovala s pochybnosťami, či toto naozaj môže byť ona - a vytrvalo skúšala povedať konečne tej starene v zrkadle, že si zaslúži iný, lepší život. No čo, aspoň ju trošku rozosmeje. Nikdy to nevydržala dlho, presnejšie, ešte ani nedokončila vetu a vyprskla do hlasného smiechu. Riadna blbosť toto, rehlila sa, vystrúhala zopár grimás, no na druhý deň - a niekedy aj večer, keď nezabudla - pokračovala, hoci tomu celému stále neverila. Ak nič iné, aspoň sa baví. Veď sa už nesmiala ani nepamätá. „Zaslúžiš si lepší život, dušička, si fešanda, fakt kráska, len si už zafarbi vlasy, šediny máš na tri prsty odrastené a aj obočie pretrhať by nezaškodilo, však máš nad očami hotovú húštinu.“ Ešteže ju Ludvo  nepočul. To by bol materiál, rok by sa mal na čom baviť. Bola však sama a tak teatrálne poslala do zrkadla vzdušnú pusu a zhasla. Ostatne, v rádiu nevraveli, že nesmie byť ironická a jej to zatiaľ išlo len takto. No aspoň že išlo. Tak či tak, po istom čase musela uznať, že sa niečo zmenilo. V nej, vo vnútri. Dačo tam bolo, dáka brzda, priam cítila neviditeľnú ruku, čo ju schmatla za hrdlo zakaždým, keď sa nadýchla, že si povie, ako veľmi sa má rada. Nemala sa rada. A klamať, navyše do zrkadla, to bola pre ňu sila. No vraj presne o to ide, tam je ten blok, ten treba prelomiť a neúnavne na sebe pracovať. Asi pričasto – možno ešte v detstve -  počúvala reči o tom, aká je nemožná, škaredá, nanič. Manžel iba prebral štafetu. Nie je sama, je veľmi veľa žien, ktoré sa nemajú rady, práve včera bola o tom reč. Vraj aj keby nikto na ich nedostatky nepoukazoval, samé na sebe kadejaké nájdu. Netaja sa tým, ako veľmi nenávidia farbu či tvar svojich očí, priúzke pery, priveľký nos, príliš kučeravé vlasy. A to je zatiaľ len hlava, čo ešte potom to telo... celulitída, ovisnuté brucho, strie... hnusia sa samé sebe. A to je zle, povedala moderátorka. Je to zhubné presvedčenie. Toto je ozajstný sebaklam a nie to, keď si pošlete pusu do zrkadla a poviete si do očí, aká ste fajn baba. Áno, pretože to je len vaša fikcia. Veď aha, nemusíme ísť ďaleko, nepovedala vám vaša kamarátka, že by s vami okamžite menila? Hneď by prijala vaše rovné vlasy, ktoré nenávidíte, keď si pomyslí, koľko času ona zabije, kým tie svoje vyžehlí. A druhá, tá čo meria sotva meter päťdesiattri, tá by zas brala všetkými desiatimi vašu výšku, za ktorú sa vy hanbíte, a preto sa hrbíte. Na peknej vysokej postave všetko inak vyzerá, pravda, chcelo by to trocha pocvičiť, vyformovať telíčko, ale inak, nejedna by s radosťou menila. Takže, milé dámy, tie bloky sú len vo vašej hlave, tak s tým poďme niečo spraviť. 

Skvelá relácia, zhodnotila Ema, aj keď ju viac než za motivačnú, považovala za zábavnú. No niečo sa už medzičasom zmenilo. Keď jej Ludvo pri najbližšej príležitosti tresol o hlavu, že mu nenachystala montérky a či už je naozaj až taká tupá, že ani v tomto sa na ňu nemožno spoľahnúť, pustila sa doňho a veru, za klobúk si to nedal. Akoby to ani nehovorila ona. Tie slová sa jej samé valili z úst, už tam totiž riadne dlho čakali, a tak sa teraz takmer predbiehali, že ktoré pôjde skôr. „Milý zlatý, ľahká pomoc, nachystaj si ich sám! A ak by sa ti tu niečo nepáčilo, prosím, choď tam, kde ti bude lepšie, kde nemajú nič iné na rozume len tvoje sprosté montérky. Tu za tebou nikto plakať nebude.“ Prekvapil sa veľmi, o tom potom, hádam keby ho lopatou po krížoch pretiahla, menej by ním heglo, no iba zasypel: ty chudera, a zabuchol za sebou dvere. No žiaľ, iba do hostinca sa pobral, ako obyčajne. Ale odvtedy, akonáhle sa do nej pustil, dostal čo mu patrilo, až sa jedného dňa naozaj zbalil a odišiel. Neverila, že to naozaj, no keď jej poobede zavolal, že po zvyšné veci si príde v sobotu s kamarátom, čo má dodávku, uverila. Ako povedal, tak aj spravil, v tú sobotu si naozaj všetky svoje veci poodnášal, neodpustil si však uštipačné poznámky na záver. Vraj ako by len bol rád muchou, aby mohol priletieť pozrieť sa, čo s tými dvoma ľavými rukami bez neho tá trafená chudera robí, načo mu ona, že skôr by sa mal o seba obávať. „Veď si ani len tú kávu sám zaliať nedokážeš,“ podpichla ho, na čo on pyšne, vraj nech sa neobáva, má sa oňho kto postarať. Takmer jej oči z jamôk vybehli. Čo tým chcel naznačiť? „No len mi teraz netvrď, že si o tom, že mám frajerku, nevedela.“ „Prosím? Ty a frajerku?“ habkala. Tak toto Ema naozaj ani len netušila. Pravda, nespávali spolu hádam už aj rok, no komu by – poznajúc Ludva - napadla hneď frajerka. Nuž, to bude tiež elita, keď sa na takéhoto chlapa ulakomí, odvrátila sa od neho s odporom a zavrela za ním dvere. 

Ešte aj cez okno sa však za ním dívala, tá nová informácia ju nútila skúmať ho inými očami, no ona aj tak videla stále toho istého nechuťáka, až kým nevošiel do bistra. To je jeho druhý domov. Tam naučil Ludvo ich syna Robka piť aj hádzať peniaze do automatov. Pekný otecko. Vzorný. Nedokázala tomu zabrániť. Koľko sa nakričala, nazakazovala aj vysvetľovať skúsila, že to nie je dobré miesto, nič to nebolo platné. Robkovi, kým bol malý, to pripadalo ako niečo mimoriadne úžasné, nevšedné, keď mohol so starými chlapmi v bistre sedieť za jedným stolom a olizovať penu z otcovho piva, a keď vyrástol, nič mu nebolo prirodzenejšie, ako ísť tam z času na čas „na jedno.“ Ten výraz Ema z duše nenávidela. A Ludvo to celé bagatelizoval. Vraj z chlapca neubudne. Veď sa pred synom neožiera a to, že si posedia, požartujú a zasmejú sa s chlapmi, občas si zahrajú na automatoch či zahádžu šípky, to z neho ešte vagabunda neurobí. Radšej vraj nech sedí s ním, než bohvie kde a bohvie s kým. Nuž, svojská logika, no keď sa tak obaja  zomkli proti nej, bola bezmocná a po čase to vzdala. Čo otec povedal, to bolo sväté. Mama, tá len bla bla, tára ženské somariny, asi má zas krámy, však ju to prejde. Chruňo jeden. Nič užitočné syna nenaučil. Vôbec nič. Ona sa snažila, no Ludvov vplyv bol prisilný. Robko si neváži ženy rovnako, ako si ich neváži ani jeho otec. Nikdy sa neožení a ona nikdy nebude mať vnúčence. Vie to, hoci nedávno ešte dúfala, že hádam sa naozaj na každé vrece nájde záplata, ako jej matka vravievala, no s takýmto prístupom si ten chlapec nikdy poriadnu ženu nenájde. 

Ale teraz je to už jedno. Robko je dávno dospelý muž, až tak zle to s ním zato nedopadlo, je automechanik, zarobí si koľko potrebuje a v živote sa nestratí. To jediné ju teší. No ešte viac ju teší, že sa toho mechu, čo ho roky vláčila na chrbte, hoci z neho žiaden osoh nebol, Ludva, zbavila. Keď odstúpila od okna, automaticky zamierila do kúpeľne. Postavila sa pred zrkadlo a tej žene, čo bude zrejme naozaj ona povedala, si frajer, Emina. A dokážeš toho ešte viac, len si ver, moja. Nikto ťa viac nebude ponižovať! Mám ťa rada. Poslala si aj vzdušnú pusu, už s tým nemala žiaden problém, nemusela sa do toho siliť, myslela to úprimne. Fakt bola na seba pyšná. Ale že ako ľahko to išlo... páni. Iba zľahka fúkla a celé to „akože manželstvo“ sa rozpadlo, akoby ho už len dobrá vôľa držala pokope. 

V to prvé ráno, keď sa zobudila a v byte bola sama, ju zalial mimoriadne príjemný pocit, ale prekvapilo ju nezvyčajné ticho. Nečudo, zvyk je vážne železná košeľa, to sedí, lebo o tomto čase bolo vždy počuť z kuchyne alebo z kúpeľne Ludvove zvuky, ktoré sa jej protivili väčšmi ako on sám. Z toho, ako si ráno čo ráno preplachoval nos a siakal potom do umývadla, sa jej dvíhal žalúdok, nehovoriac o ďalších jeho ranných rituáloch. Bola by zvedavá, či si tak uľavuje aj pred frajerkou, napríklad či aj pred ňou grgá náročky nahlas, ako to robieval tu. Považoval to za ohromnú psinu, hoci Ema ho roky úpenlivo prosila, aby s tým prestal, lebo je to protivné, no tým ho len povzbudzovala. Nemohla ďalej znášať jeho hlasné chrápanie, aj keď sa už z manželskej postele asi pred dvoma rokmi presťahovala do obývačky, aj tak ho počula. Nočné príchody domov, ktoré ju vytrhávali z príjemného hlbokého sna, ani to večné ponižovanie, plieskanie chladničkovými dverami a hlúpe otázky, ktoré vždy nasledovali: „Kto mi zožral udenáča?! Vyprala si mi maskáče? Nohy mi poď pomasírovať!" Ludvo navyše trpel selektívnou slepotou. Pokiaľ išlo o kopcom plný smetiak, jeho handry povaľujúce sa večne v obývačke, to nevidel, no že je Ema neupravená, spotená a nie je povysávané, to hneď zbadal a s chuťou si ju za to podal. Zgustol si na každučkej príležitosti, keď ju mohol ponížiť, znemožniť a bolo jedno, či práve pred návštevou, či pred Robkom, práve naopak. Keď mal obecenstvo, akoby z toho mal ešte väčšie potešenie. Od samého začiatku k nej bol taký, len čo sa vzali. Samozrejme, vyprosila si to, no vysmial ju. Rehlil sa ako kôň, mamina, však ty nerozumieš žartom, bože môj, koho som si to ja zobral... Nikdy nepovedal prepáč Ema, ak ti to vadí, prestanem s tým, nikdy. Nuž čo, on je vraj taký a ak Ema takýto štýl humoru nechápe, jej smola. Časom si na to jeho chrapúnstvo zvykla, nemalo význam zaťažovať si tým hlavu, jediné riešenie bolo púšťať to jedným uchom dnu a druhým von. Roky sa nesnažila o nič iné len o to, aby bol pocit domova pre syna aj manžela úplný, aby mali všetko čo potrebujú, lebo však tak sa hovorí, že ak muž všetko dostane doma, nemá prečo hľadať to inde. No u nich to zrejme neplatilo. Bola unavená. Už bola vážne veľmi unavená A Robko... nestála o to, aby sa jej zastával, no že sa išiel popučiť na otcových hláškach od smiechu, to ju zato bolelo. „Ale mami, však oco len žartuje,“ pohladil ju raz, keď zbadal, ako sa jej po takej jednej otcovej zlomyseľnej poznámke vykotúľali slzy, no o synov súcit Ema nestála. Chcela to prosto už ukončiť. Načo sú spolu? Načo?! Toto nie je manželstvo, toto sú galeje. Žiaden cit, žiadne pochopenie, žiadna láska. Ach, že láska, však Ema ani nevie, čo to je. V skutočnosti ju nikdy od nikoho nedostala a zrejme ani nedostane, musí sa teda naučiť dávať si ju sama, aby úplne nevyschla. Všetko jemné a pekné ženské z nej vykynožili. Len tých premrhaných dvadsaťdva rokov jej je ľúto.

 Ale dosť bolo sebaľútosti, na dvere klopú iné časy. Juj, ale zato veľmi rada by videla tú Ludvovu milenku, pomyslela si a nevdojak sa uškrnula. Tá ešte nevie, čo ju čaká. Akých odporností je Ludvo schopný. Ó áno, vie sa on chvíľu robiť chutný aj príjemný, ale v skutočnosti je to nechutné prasa. Hlavne, že Ema už ho má z krku. Zaliala ju vlna úľavy. Ešte bude treba pár tých jeho opovržlivých pohľadov zniesť počas rozvodu, no po tom výcviku, ktorý počas manželstva absolvovala, to bude brnkačka. Prešla z kúpeľne do kuchyne a konečne si urobila kávu tak, ako ju má ona rada. Potom uprace, pekne sa oblečie a pôjde sa prejsť. Ale o tú prechádzku ani tak nejde. Ide o to, že keď sa vráti, nájde všetko v byte tak, ako bolo. Na poriadku, pekné čisté voňavé. Nikde žiadne zablatené tenisky, plechovky a fľaše od nápojov, rozhádzané oblečenie, nedojedené zvyšky, ani omrvinky. S tým je koniec. Že by sa do tej kúpeľne pustila sama? Nemôže to byť zas taký kumšt, oškrabať starú maľovku, však už visí na vlásku, olupuje sa a opadáva aj sama od seba. Vetracie okno zvesiť, ošmirgľovať a nanovo natrieť, aj to zrejme zvládne... premýšľala, kým sa bezcieľne premávala mestom. Toto tiež nerobila roky, len tak sa prechádzať, vnímať krásu mesta aj ročného obdobia, parádička. Prv poznala len beh s plnými nákupnými taškami cestou z práce. 

Keď sa vrátila do bytu, obzrela si vyše dvadsať ročnú maľovku, tmavé zafajčené kúty a keďže práve stála pri zrkadle, mrkla na seba a zahlásila: „Urobíš si krásnu kúpeľničku, mojka, ty to dokážeš! Zaslúžiš si mať to tu pekné! Keď to taký mamľas, ako je Ludvo dokáže, zvládneš to tiež.“ Má dačo nasporené, pôjde, nakúpi farby, čo to si už vygúglila ohľadne maliarskych techník a čoskoro sa naozaj dala do práce. Nuž, klamala by, keby tvrdila, že by sa touto prácou dokázala hoci aj živiť, to naozaj nie, bola rada, keď napokon vyhodila vedierka od farby aj handry a igelit, ktorým miestnosť aj zariadenie počas práce poprikrývala, ale ten pocit potom, ten stál za všetku bolesť. Neprekážalo jej, že teraz nevládze zdvihnúť ruky, že má svalovicu od lozenia hore – dole po rebríku a šermovania s valcom na dlhej tyči, ale tá námaha stála zato. Niekoľkokrát za deň potom chodila do tej miestnosti na exkurziu a obdivovala vlastné dielo. Paráda. Bola nedeľa, Robko mal prísť na obed a keď potom dorazil, zbehol do kúpeľne, že si umyje ruky. Ema čakala čo povie, no ostalo tam akosi podivne dlho ticho. Asi si dačo pozerá v mobile, pomyslela si, lebo ani vodu tiecť nepočula a okrem toho, jej dvaja chlapi nikdy nemali vo zvyku zdržiavať sa v tej miestnosti dlhšie, než bolo nevyhnutné. Podišla teda bližšie, že sa pozrie čo tam syn robí, a ten s otvorenými ústami stál a kĺzal pohľadom z jednej strany na druhú, potom na plafón a na nové poličky, vešiaky na dverách čo tam prv neboli, dva utešené koše na bielizeň a črepník s kvetom na vetracom okienku, ktoré je tiež čerstvo premaľované, no len mu to nešlo do hlavy. Kto? Ako? Ty a sama? Veru ja, Robko, však už bolo načase. Podozrievavo na ňu hľadel, neveril, robíš si srandu, však, zavolala si si maliara? Smiala sa a krútila hlavou, a tak teda ešte raz vošiel a skontroloval prácu aj okolo elektrických zásuviek a vypínačov, pri okienku, v kútoch, ale všade bezchybne, perfektná práca. Teda mami... si skvelá. Ja viem, Robko, usmiala sa Ema. Mala si povedať, pomohol by som ti, povedal, no zastavila ho. Vedela, ako by to dopadlo. Už len kým by sa so synom dohodli na termíne, prešla by ju celá chuť aj nadšenie a možno by sa aj pohádali. Pozná si ho. Takto je to v poriadku, nerob si starosti, Robko, bola to pre mňa terapia aj zábava. Prikývol, no jednak potom ešte celý čas na Emu hľadel inak. Akoby s rešpektom. Takto sa na ňu ešte v živote jej syn nedíval. A aj sa akosi lepšie vedeli v ten deň porozprávať, možno zato, že teraz mali o čom. Vyrozprávala mu, ako zmiešavala farby, aby dosiahla odtieň, ktorý si vymyslela. To by ešte raz neurobila. Najbližšie si nechá farbu namiešať v predajni. Sama si je na vine, uznáva, chcela ušetriť, no poučila sa. 

Bolo to nové nepoznané a príjemné, ten rozhovor. Uvedomila si, že sa so synom už roky bavila len o jeho potrebách. Ako bolo v práci, jedol si, nepotrebuješ oprať, tričká do práce máš vyžehlené, a jeho odpovede bývali stručné. Aké mali byť? A keďže bol od otca naočkovaný, že mama je neschopná chudera, ani sa nepokúšal rozoberať s ňou nejaké iné témy. Zahanbil sa. Mama je skvelá, veď toto by zato nie každá žena zmákla. Prijímala synov obdiv, o svalovici a boľavom chrbte ani nepípla a mala sto chutí zavolať do rádia, do svojej obľúbenej relácie, aby povzbudila ostatné. Tie, ktoré sa ešte stále zdráhajú pohnúť niečím starým, skostnatelým iba zo strachu, že budú bez muža stratené. Ema netvrdí, že je život bez chlapa ľahký, veď bez neho ani nemieni dlho ostať, to je zas druhá vec. Hneď tam, v predajni s farbami sa s jedným milým pánom zoznámila, dali sa do reči, občas si aj zavolajú, ale o to nejde. Ema naozaj spätne uznala, že začať treba od seba a veci sa potom samé pohnú. U nej sa pohli a to bola spočiatku naozaj veľmi skeptická. Zato teraz sa cíti fajn. Už neprejde okolo zrkadla bez toho, že by tú ženu, čo tam vidí, a ktorá, mimochodom vyzerá čoraz lepšie, nepochválila či nepovzbudila. Veď prečo nie. Zrkadlo znesie a ak má od toho závisieť jej budúca pohoda, to je najmenej čo pre seba môže urobiť, aby si nepripadala ako nemožná chudera.

pozrieť časopis