Bratia

Žofia sedela na priedomí a čistila zemiaky do obrovského lavóra. Podchvíľou sa kochala pohľadom na okolité lúky. Jarné slnko zaplavovalo celú dolinu, ktorá bola posiata drobnými kvietkami. Jar na kopaniciach Žofia vždy považovala za zázrak. Tento rok však mala ešte omnoho väčší dôvod na radosť. Na svoje zajtrajšie narodeniny, ak všetko dopadne dobre, uvidí oboch svojich synov sedieť za jedným stolom. Pri myšlienke na ich stretnutie sa chvatne prežehnala. Pozrela na nebo a zatvárila sa kajúcne.

Hneď v piatok pôjde na spoveď a pánbožko jej určite nebude mať za zlé toto drobné klamstvo. Už je to takmer desať rokov, čo sa tí dvaja rozhnevali. Ako inak, kvôli žene. Všetko sa udialo cez leto, keď jej mladší syn Juraj prišiel domov na prázdniny. Obom bratom sa vždy páčili rovnaké dievčatá, ale Edita  mala oči len pre Juraja. Starší Adam sa jej snažil všemožne nadbiehať, no Edita mu neustále dávala jasne najavo, že nemá záujem. Keď sa ju raz snažil pobozkať, zvreskla na neho, aby dal svoje špinavé ruky preč, lebo ona má na viac ako na život s obyčajným dedinským hlupákom. Ona bude ženou doktora!  Vyprsklo z nej. Adam na ňu vyvalene hľadel a náhle ho zaľúbenosť úplne prešla. Rozbehol sa do svojej autodielne a zvažoval, čo spraví. V momente ako  sa vo dverách zjavil Juraj sa rozhodol. Na rovinu mu povedal, prečo sa Edita okolo neho toľko točí. Nemohol vedieť, že tí dvaja spolu spávajú od kedy Juraj prišiel domov.

„Viem, že sa ti Edita páči, ale takéto reči si odpusti,“ zahriakol ho prísne Juraj.

„Je to len vypočítavá suka!“ pritvrdil Adam. „Chce ťa iba využiť!“ snažil sa mu otvoriť oči, no namiesto toho na jeho tvár dopadla bratova päsť. Adam cez zakrvavené oko hľadel na bratov nenávistný výraz. „Už sa ju nikdy neodváž uraziť!“ zahrmel.

„Si sprostý somár,“ vysmial sa mu Adam a len len že sa uhol ďalšej rane. Vzápätí skrútil Jurajovi ruku za chrbát a prinútil ho kľaknúť si.

 „Závidíš mi,“ zasipel cez bolesť Juraj a keby mohol, prebodol by brata pohľadom. Adam ho pustil zo zovretia, neustále sledujúc jeho pohyby. „Nemám ti čo!“ odvrkol mu a Juraj nahnevane vybehol z dielne. Toto bol ich posledný rozhovor. Ešte v ten večer si Juraj zbalil kufre a aj s Editou odišiel do Bratislavy. Žofia sa mu vtedy márne snažila dohovárať, aby sa s bratom pomerili, že nič nie je len čierno biele a napokon najdôležitejšia na svete je rodina. A ani Edita určite nechce, aby odišiel preč pohnevaný s jediným bratom. Nemohla vedieť ako veľmi sa vtedy mýlila. Že to bola práve ona, ktorá primäla Juraja, aby hneď odišli. Juraj mal pred sebou posledný ročník na veterine a po celý rok sa neozval. Oznámenie o promócii zaslal mame bez pozvánky a navyše neskoro. O pár mesiacov po promóciách, dostala Žofia ďalšie oznámenie. Tentoraz svadobné. Priložené boli aj dve fotky novomanželov, odfotené v nejakej záhrade.

Prišlo jej nesmierne ľúto, že ju vlastný syn vynechal zo všetkých dôležitých udalostí vo svojom živote, no zazlievala to aj Edite. Poznala ju od malička a často jej mamke pomáhala potom čo im otca zabilo v bani a  ona ostala sama s tromi deťmi. Už od puberty nebola Edita žiadne neviniatko a vedela chlapcom popliesť hlavu. Ale úplne odviesť matke syna, to bolo - najmä v tomto kraji - neodpustiteľné.

Dlhé roky nemala Žofia o Jurajovi takmer žiadne správy, len občas jej Editina  matka čosi povedala, hoci ani jej sa dcéra veľmi neozývala. O svojom prvom vnúčati sa dopočula až keď malo rok.

Spomienka na jediného vnuka jej vohnala slzy do tváre.  Teraz má už Jakubko sedem. Modlila sa za to aby, Juraj prišiel aj s ním.

„Mama, nemali by ste tu sedieť v takej zime. Slnko je ešte veľmi zubaté,“ ustarostene ju zahriakla Tereza. „Dajte, vezmem vám tú misu,“ ponúkla sa a natiahla ruky, aby svokre pomohla.

„Neboj sa Terezka, zvládnem to. Ty  si musíš dávať pozor hlavne na seba a toho drobčeka čo nosíš pod srdcom,“ Žofia sa usmiala na svoju nevestu, odložila misu so zemiakmi a svižne sa zdvihla z lavice. Hoci už mala ďaleko po šesťdesiatke, zdravie jej stále dobre slúžilo.  Už  ani nedúfala, že sa Adam ožení a preto ju prekvapilo, keď jej pred dvomi rokmi predstavil Terezku. Dievča so zlatým srdcom a robotnými rukami. Ako sa ale hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Pred rokom, keď Adam riadne prechladol a nevedel sa vyše mesiaca zbaviť bolestivého kašľa, poslala ho lekárka do nemocnice. Tam mu po mnohých vyšetreniach zistili, že má nádor na pľúcach. Adam však mame ani svojej žene nič nepovedal. Všetko sa prevalilo až keď bola Terezka v druhom mesiaci a išla do nemocnice na ultrazvuk. Sestrička na sone bola jej bývalá spolužiačka a  netušiac, že Tereza o ničom nevie, sa jej na rovinu spýtala, či už Adam skončil s chemoterapiou. Tereza hneď utekala za svojim mužom a ten musel s pravdou von. Nemal to srdce povedať svojej žene a mame, že mu lekári už pred pol rokom nedávali veľkú šancu, pretože nádory sa začali rozliezať a tak by vlastne len odďaľoval nevyhnutné. Chcel byť so svojou rodinou a splniť si svoj aj Terezkin sen – splodiť dieťa. A to by popri chemoterapii nebolo možné.

Žofia sa, hneď ako mala hotový šalát, pustila do upratovania. Potrebovala sa zamestnať, aby aspoň na chvíľu utíšila v hlave víriace myšlienky, v ktorých neustále rozoberala list, ktorý Jurajovi napísala. Klamala mu, že Adam odišiel na trojtýždňové liečenie a ona tak bude na svoje narodeniny úplne sama. Aby toho nebolo málo, prihodila ďalšie klamstvo a to, že zdravie jej už neslúži a ďalších osláv sa nemusí dočkať. O Adamovej chorobe a ani o tom, že je to práve on, kto sa ďalších narodenín s veľkou pravdepodobnosťou nedožije, ani nemukla. Po týždni dostala od svojho syna stručnú odpoveď, že rád  príde.

Na druhý deň niečo po dvanástej zastavilo pred domom neznáme auto. Žofia si rýchlo  dala dolu zásteru a s rozbúchaným srdcom vyšla von. Z predných dverí práve vystupoval Juraj a trocha váhavo sa vybral mame naproti.

„Malý spí vzadu, nebolo mu dobre,“ šepkal mame zastreným hlasom do ucha, keď sa objali. „Vyzeráš dobre,“ chytil mamu za ruky a obzeral si ju. V jeho pohľade však nebola žiadna výčitka. „Dúfal som, že to je len zámienka,“ povedal s výdychom, keď sa Žofia zatvárila previnilo. „Ale Adam,“ hlas Žofii preskočil a zhlboka sa nadýchla aby mohla dokončiť, „Adam je na tom dosť zle,“ pozrela Jurajovi do očí a jeho výraz sa razom zmenil. „Budeme radi ak sa dožije narodenia toho malého,“ povedala potichu a pohladila svojho syna po tvári. Posadili sa na priedomí a hodnú chvíľu sa rozprávali. Najskôr o Adamovi a potom sa Juraj rozhovoril o svojom živote po odchode z domu. Posledný ročník na vysokej takmer nedoštudoval, lebo Edita bola náročná a vyžadovala nielen jeho neustálu pozornosť, ale najmä financie. Našiel si dve brigády a popri tom sa učil. Dva razy ho oklamala, že je tehotná, ale to zistil až neskôr. Po prvom nafingovanom potrate si Edita vydupala svadbu bez rodiny. Tretie, ale v skutočnosti prvé tehotenstvo, prežíval peklo. Edita chodila domov podnapitá a často ho aj fyzicky napádala. Pripisoval to hormónom a snažil sa jej vo všetkom vyhovieť. Až neskôr zistil dôvody jej správania. Nikdy dieťa nechcela. Na to, že čaká malého Kubka prišla veľmi neskoro. Vždy mala problémy s menštruáciou a tak bola zaskočená, keď zistila, čo je skutočným dôvodom jej meškania. Hneď ako sa malý narodil vyhlásila, že za svojho syna bude musieť Juraj riadne zaplatiť. Požiadala o rozvod a aj o riadne výživné. Na seba aj na dieťa. Do rozvodu bývali spolu, Edita sa o dieťa zaujímala len v nevyhnutnej miere. Hneď ako prišiel Juraj z roboty domov, odchádzala preč. Mesiac po tom ako ich rozviedli sa odsťahovala aj s Kubkom do prenajatého bytu. Ani nie po týždni mu volala do práce a  hystericky kričala do telefónu, aby si prišiel pre malého. Nasledovali neustále naťahovačky o syna, návrhy na zverenie a jej herecké výkony na súdnych pojednávaniach, kde sa prezentovala ako týraná žena. Konečne pred rokom súd zveril  malého jemu, bez možnosti odvolať sa.

„Aj keby si mi nebola napísala, tak by som prišiel. Hrozne ste mi chýbali, ale strašne som sa hanbil,“ Juraj stisol mame ruku a tá ho objala. Zvítanie s Adamom, ktorý vážil sotva polovicu  ako keď ho Juraj videl naposledy  bolo plné sĺz a ospravedlnení za to, čo sa kedysi stalo. Jedine Tereza sa na ich stretnutie nedívala cez slzy v očiach. Hnevala sa na Juraja, že sa na brata aj matku vykašľal a za tie roky nenašiel odvahu prísť a dať všetko do poriadku. Neverila jeho slovám, že by prišiel sám od seba a držala si od neho odstup. Zato malého Kubka si zamilovala. Chlapec bol tichý a vďačný za každú chvíľku, ktorú mohol stráviť v spoločnosti svojej práve objavenej rodiny. Zaujímalo ho všetko okolo domu, no najviac ho fascinovali domáce zvieratá. Keď s Jurajom odchádzali, lúčenie znášal veľmi ťažko. Všetci si sľúbili, že sa čoskoro uvidia. Uplynuli dva mesiace a Adamovi sa priťažilo. Hneď ako ho odviezla sanitka, Terezke sa predčasne začali pôrodné bolesti. Sanitka ju okamžite odviezla do nemocnice, no pôrod už bol rozbehnutý a tak sa o mesiac skôr  narodila Barborka. Adam bol dva dni v bezvedomí a hneď ako sa prebral, privítala ho Tereza spolu s mamou a Jurajom. Barborka bola ešte týždeň v inkubátore, kým si ju mohli prvý raz popestovať. Adam sa nevedel na malú vynadívať. Hodnú chvíľu svojej dcére čosi šepkal a poprosil Juraja, aby ho spolu s dcérou  a Terezkou  odfotil. Na druhý deň ráno im lekári oznámili, že Adam zomrel. Žofia poprosila Juraja, či by  pár dní nezostal. Súhlasil a pustil sa do vybavovania. A  nielen pohrebu. Rozhodol sa odísť z mesta a pomôcť mame aj Terezke. Tentoraz sa chcel zachovať správne a byť s tými, čo ho ozaj potrebujú. Hoci cítil, že Tereza je voči nemu odmeraná, snažil sa jej s malou všemožne pomáhať. Kubko si na nový domov zvykol tak rýchlo, akoby tam býval odjakživa. Užíval si lásku, ktorá sa mu dostávala od všetkých a najmä prechádzky s babkou, keď chodili kočíkovať Barborku. Jediný, komu sa táto situácia nepozdávala bola Tereza. Všimla si, ako sa Žofia často zahľadí na svojho syna a na ňu a nemusela si dlho lámať hlavu nad tým, o čom  rozmýšľa. Vedela, že svokra to myslí dobre, no ona k Jurajovi nič necítila. Asi o dva mesiace sa z ničoho nič zjavila Edita. Po celej dedine roznášala klebety, aký je Juraj  chrapúň, že ju obral o dieťa a teraz sa nehanbí spávať so svojou švagrinou, hoci bratov hrob ešte ani nevychladol. Tereza bola práve na nákupoch s Jurajom a malou Barborkou, keď sa na nich v obchode osopila Edita.

„Ako sa môžete takto spolu otŕčať?“ vyštekla. „Muža máš len chvíľku pod zemou a už si zadrapla pazúre do jeho brata! Jasné, doktorko je skvelá partia!  Ale to si sa prerátala, ja sa ho totiž len tak ľahko nevzdám!“ hystericky kričala na Terezu a päsťou sa na ňu zahnala. Juraj bleskurýchle zasiahol a skrútil jej ruku za chrbát. V tú chvíľu si spomenul ako sa ho kedysi Adam  snažil priviesť k rozumu. „Už nikdy si nedovoľ vztiahnuť ruku na nikoho z mojej rodiny!“ zahrmel a Edita vypleštila oči nečakajúc tak prudkú reakciu svojho bývalého muža. „Ty si sa nedokázala postarať o nášho syna ani pár dní, tak sa neodvažuj obtierať si ústa o ženu, ktorej nesiahaš ani po päty!  A ak začujem, že si len vyslovila jej meno, budem ťa ťahať po súdoch. Presne ako si to robila ty, keď si sa nezdráhala využívať nášho syna, aby si sa zabezpečila. A pritom si sa o neho vôbec nestarala!“ výhražne na ňu pozrel a skôr než stihla zareagovať, rozhliadol sa Juraj po okolo stojacich. „Všetci sa tu navzájom poznáme a každý čestný človek dosvedčí, že si tu dnes napadla Adamovu vdovu!“ Ľudia po jeho slovách pritakávali a s opovrhnutím hľadeli na Editu. Ona im ich pohľady oplatila rovnako. „Chudáci! V tejto dedine žili vždy len úbožiaci, ktorí to nevedeli nikam dotiahnuť!“ zvreskla, zvrtla sa na opätku a so zdvihnutou hlavou odkráčala von z obchodu. Podľa toho, čo neskôr počuli, ešte v ten deň odišla z dediny, vraj za nejakým dôležitým právnikom. Nikto tomu však neveril. Tereza, potom čo sa stalo v obchode, zostala stáť ako obarená. Ďakovala Jurajovi, že si ju zastal a v jej postoji k nemu sa čosi zmenilo. Edita svojim výstupom  nechtiac ukázala, že jej bývalý muž je chlap ako sa patrí.

Trvalo ešte pol roka, kým si Tereza pripustila, aký je pre ňu Juraj  dôležitý. Veľkú zásluhu na tom mala nielen Žofia, ale aj Kubko, ktorý ju začal volať mama. Najskôr síce tvrdil, že je to preto, aby sa to Barborka naučila rýchlejšie hovoriť,  no raz večer Tereze šepol, že by veľmi chcel mať takú maminu ako je ona. Vtedy mala prvý raz po Adamovej smrti pocit, že ešte môže byť šťastná. A práve s Jurajom a jeho synom.