Bolestný koniec hrdosti

Nie, neboli to vtedy ľahké časy. Primárne pravdaže pre otca, ale pravdaže aj pre celú rodinu. Judita si vtedy uvedomila, že aj mama jej chradne pred očami, nikdy nebola moletkou a schudla možno desať kíl. Mami, musíš jesť! Iba sa zvykla smutne usmiať, nemám chuť, nejde to do mňa.

Silným človekom v rodine vždy býval otec. A bol si vedomý tejto svojej, nazvime to prevahy. Keď už bola Judita dospelá, videlo sa jej, že otec vlastne tak trošku pohŕda ľuďmi, ktorí sa nevedeli pasovať so životom, ktorí ufňukane a ukrivdene videli pred sebou iba samé prekážky. Otec býval dôsledný a rázny a čo tajiť, mnohí ho preto nemali radi. Že je iba ctižiadostivý, že vždy musí mať pravdu iba on! Judita toto ale tak nevnímala. A uvedomovala si, že mnohé z jeho povahy nosí v sebe. Tiež jej nebola cudzia istá dravosť. Mamka je taká submisívna dobrá duša. Ale nezdalo sa, žeby sa jej život s otcom nepáčil. Keď sa vyskytol a riešil nejaký ich rodinný problém a mohlo ísť aj o taľafatku, končilo to tak, že mamka povedala, ako ty povieš, Milko! Otec sa síce volá Bohuš, ale Milko bola akási mamina odvodenina od miláčik. Juditu vlastne nikdy neopustil pocit, že vyrástla v šťastnej, usporiadanej rodine. A na otca bolo spoľahnutie. Vždy všetko vyriešil. Podľa seba, ale vyriešil a nikto nenamietal. Taká pevná hlava rodiny!

Veď také to mal aj v práci. Firmu vybudoval on, ľuďom dal prácu a dobre, jeho spôsoby jednania s ľuďmi mali ďaleko od fajnových, ale neboli problémy ani s robotou, ani s výplatou, tak si ľudia zvykli aj na jeho drsnejšie maniere. Áno, otec neznášal ufňukanosť. Judita si spomína, že raz k nim prišla teta, otcova sestra a spustila nekonečný monológ o svojich chorobách, a že to a že tamto a doktori sú z nej nervózni, že ju nechcú počúvať a... Vôbec sa im nečudujem, ozval sa otcov hromový hlas, tvoje reči sa fakt nedajú počúvať, celý svoj život iba pátraš v sebe po chorobách, doktori neznášajú hypochondrov, vieš?! Teta sa rozvzlykala a otec dodal už miernejšie, tak sa z toho nezbláznime, nie? Judita vtedy otca podozrievala, že to na sto percent myslel ako ospravedlnenie. Jednoducho tvrďas.

Judita otca obdivovala. Múdry človek. Rozhľadený v mnohých oblastiach života. Informovaný, sama sa čudovala, kedy a ako tie informácie do seba nasáva. Vždy sa mu chcela podobať. Hoci Tomáša, jej manžela veľmi nemusel. Vo vzťahu k nemu sa dosť krotil, ale Judita to vycítila. Videl sa mu málo priebojný, málo ambiciózny, jasné, že by po boku svojej dcéry videl najradšej vlastnú kópiu. Ale zdržiaval sa, a to Judita vedela oceniť. Tvoj otec je ukážkový riaditeľ zemegule, povedal raz Tomáš. Judita mlčala. Nechcela sa hádať. Nechcela známkovať dvoch najdôležitejších mužov jej života.

Otec mal šesťdesiatpäť, keď ho choroba dostala na kolená.

X  X  X

Doktori boli vo svojich vyjadreniach opatrní. No veď jasné, myslela si vtedy Judita, také rečičky, v pozadí ktorých je, že nádej umiera posledná. Otec bol slabý, vo svojej mysli iste aj zlomený, ale v jeho očiach nepobadala ani záblesk bezmocnosti. Videlo sa jej, že viac energie musela venovať mame, ktorej sa s potvrdením otcovej diagnózy začal rúcať svet. Mama, neopováž sa, nesmieš pred ním začať plakať! Otec neumiera! Otca budú operovať a potom liečiť! Tuším ťa za ním radšej ani neodveziem! Mama, musíš byť silná! Mama vzdychla. Ty nevieš, čo je rakovina?

Keď išla Judita za otcom do nemocnice, nesmela zabudnúť na dennú tlač, na jeho obľúbené časopisy. Nech tu nezakrpatiem! On sa fakt nevedel dočkať termínu operácie. Váš otec je síce fyzicky zoslabnutý, ale má neuveriteľne silnú psychickú výbavu, povedal Judite ošetrujúci lekár. Viete, že si občas aj spolu zažartujeme?!

Mama dala potajomky slúžiť omšu za otcove uzdravenie. Keby to on sám vedel, hneval by sa, otec nebol na také veci. Ale Judita ju nezahriakla, iste jej to pomôže. Robí, čo sa dá.

Večer pred operáciou s ním sedela Judita sama, mama radšej ostala doma, tak to vymyslela. Poblednutý otec sa sčasti aj silil do žartovného optimizmu. Neboj sa, moja malá, toto my zvládneme, čaká ma ešte fúra roboty!

Operácia trvala nekonečno. Juditin telefonát s doktorom. Je to vonku! Vyčistili sme to. Ale... Tak päťdesiat na päťdesiat, ako to zvládne organizmus. O dvadsaťštyri hodín budeme múdrejší.

Ten mohutný príval šťastia iste zažili aj iní ľudia. Keď im jeden z najbližších, ktorý sa ocitol v ohrození života po hodinách, ktoré trvajú veky, sám zavolá, žijem! Judite vyhŕkli slzy, chcelo sa jej tancovať, chcelo sa jej blázniť, mamička, máme to, vyhrali sme!

Celkom hneď sa život pravdaže nevrátil do normálnych koľají.

X  X  X

Liečba. Nepríjemná chemoterapia. Rádioterapia. Pre istotu. Je to vonku, ale pre istotu. Otec počúval doktorov ako prváčik pani učiteľku, ale otázky o chorobe, o tom, ako sa cíti, jednoducho neznášal. Návšteva jeho sestry ho vytočila do nepríčetnosti. Jej otázky, pýtajúce si podrobný opis všetkého, čo prežíval, jej prednáška o tom ako si teraz musí dávať pozor, ako musí... Choď dočerta, povedal jej. Keď máš sem chodiť s takými blbosťami, radšej nechoď! Judita pobadala, že otec sa dostáva do formy. Veď dráždili ho aj takmer kondolenčné telefonáty jeho kamarátov. Serte na to, uchýlil sa aj k hrubšiemu slovníku, aby ich odradil od toho, čo sa vraj patrí.  Čo najskôr sa plánoval zastaviť sa vo firme, čo najskôr si plánoval dať jedno pivo, čo najskôr začať fungovať normálne, v zabehanom režime. Veru zbliakol aj na mamku, keď sa nesmelo usiloval krotiť jeho prebúdzajúcu sa energiu.

Judita ho chápala. Človeka s jeho povahovou výbavou pokoril už samotný fakt, že si choroba dovolila zaútočiť na neho. Že to musel celé absolvovať. Veď dobre. Výsledky dávali šancu na optimizmus, lekár ho tľapkal po pleci, sám šťastný, že táto komplikovaná diagnóza má priebeh, aký má. Áno, je to dobré. Vieš, ale štve ma to povedal Judite, že som priam naveky označkovaný ako onkologický pacient. Pravidelné kontroly, ako nejaký hypochonder!

Celý otec, myslela si Judita. Napriek svojmu veku, napriek tomu, čo absolvoval, začal zarezávať vo firme a nevie sa dočkať termínu poľovačky. On, vášnivý poľovník toho veľa zameškal. Všetko musí dohnať. A nikomu sa nemôže zveriť s tým, ako ho tá choroba ponížila. Lebo logicky, každý normálny by namietol, že môže byť šťastný, že sa z nej ako-tak vylízal.

Judita si poznala otca. Tvrdý človek, ale predovšetkým voči sebe. Život sa vracia do normálnych koľají. Otec denne prečíta hŕbu novín a časopisov, je zorientovaný v dianí okolo seba a teší do lesa a aj mamka trošku pribrala.

X  X  X

Kým to bolo v Číne, bolo to vzdialené, síce hrozné, ale čosi, čo sa nás celkom bezprostredne netýka. A potom že Taliansko! Chystali sa tam s mamkou v lete, v cestovke zaplatili aj zálohu. A potom celkom blízko nás. A voľby! To sa otec potešil, že ľudia tých nenažraných chamtivcov, čo sa tvária akože ľudská tvár, odstavili od moci. A potom zrazu pandémia! Otec sarkasticky poznamenal, keby ma tá pliaga spred desiatich rokov postihla teraz, ani ma neoperujú. Zdochnem!

Všetko sa to začalo mlieť veľmi rýchlo. Mamička, my sme ohrozená kategória, obrátil sa otec na mamu s poriadnou dávkou irónie. Kategória bez šance. Ja som navyše vlastne stále onkologický pacient! Čo si nevidela v televízii, že v Taliansku, či Španielsku pozitívnych ľudí v našom veku vlastne ani neliečia?! Prečítaj si ten rozhovor s lekárkou Slovenkou, ktorá už dvadsať rokov pôsobí v madridskej nemocnici. Že doktor rozhodne! Ty si už starý, liečiť potrebujeme mladších. Sedatívum a milosrdná eutanázia. Šľak aby to trafil!

Otec a vlastne aj Judita rozhodli, že sa nebudú navštevovať. Nákupy im obstará ona a zloží to pred dverami. Aj fúru novín. Nech sú v karanténe, keď sú ohrozená skupina.

Telefonáty. S otcom bývajú dlhé. Firma, ktorú vybudoval, a v ktorej vzhľadom na vek už nemá riadiacu funkciu, kolabuje. Nie sú objednávky, informoval ho riaditeľ, budú musieť prepúšťať. Šľak aby to trafil, uľaví si otec. Už len čakať na to, aby ti v špitáli dal nejaký doktor sedatívum a skap! Oci, ale... Nechaj tak! V sobotu ideme s mamou na chalupu. Hotovo! Nakúp viac, daj do auta! Ideme, neprehováraj ma!

X  X  X

Judita je presvedčená, že u otca nešlo o náhle pominutie mysle. Že to mal dôkladne premyslené. On pred desiatimi rokmi zažil dlhý pobyt v nemocnici, kde ho ale zachraňovali, kde mu dávali nádej. Nezniesol predstavu, že by ho niekde odložili ako neperspektívny prípad. Že je už starý a tak nemá nádej. Eutanázia!

Mama povedala, že sa vybral ráno von z chalupy, že sa ide pomotať na vzduch. Nie, nemal žiadne príznaky. Iba to ju malo trknúť, že ide von sa pomotať a že ju pobozká a povie, ahoj, to predsa nikdy nerobil. Skrátka išiel do komory, kde má uloženú poľovnícku pušku  a tam ju obrátil proti sebe. Skončil to.

Otec bol hrdý človek. A takto hrdo to urobil. Judita v myšlienkach pátra po tom, čo sa mu v tie posledné chvíle odohrávalo v hlave. Nie, neodsudzuje ho, iba to hrozne bolí. Musia s Tomášom sadnúť do auta a vyraziť za mamou. V telefóne bola ešte v šoku. A potom v týchto zložitých časoch vybavovať pohreb.

pozrieť časopis