Všetky naše časopisy nájdete aj v predajnach tlače.

Amnézia, žiadna tragédia

Kaufland, bežné sobotné popoludnie, obvyklý  nákup. Pri stánku s pečivom rozhutujem, pre ktorý chlebík sa dnes rozhodnem a čo som sem vlastne prišla kúpiť. Hlavne o to ide. Prečo som sem vôbec prišla? A... nič. Odpoveď neprichádza. Ani obraz ani zvuk, ako sa zo žartu hovorí, no mne z toho do smiechu veru nie je. Aspoň teda nie vždy. Je to u mňa pomerne nová vec, toto zabúdanie, zrejme  je to vekom, alebo si môj rozum jedného dňa jednoducho len povedal, že  on sa už narozmýšľal dosť a že si proste odteraz malichernosti typu nákupný zoznam nebude pamätať, nech si poradím ako chcem. Aj tak som si naň po celý svoj produktívny život nedávala dostatočný pozor, kántrila som ho stresom a záľahou dát, nuž teraz žnem úrodu a nezapamätám si takmer nič.

Niekedy je to k zúfaniu, inokedy zasa strašne na smiech, občas náramne oslobodzujúce, pretože si nezapamätám dokonca ani len to, prečo a na koho by som sa mala hnevať a čoho sa zasa báť, čo je fajn. Veď koľkí bojujú so svojimi strachmi a márne. A ja, zabudnem a mám vyriešené. Nepamätám si, čo kto povedal, nemám teda dôvod analyzovať, ako to vlastne myslel a či sa ma náhodou  nedotkol a nespomeniem si, že čo všetko som komu nasľubovala. Veď oni sú to aj tak väčšinou len banality ako napríklad nejaký recept, či kontakt na niekoho iného, dám ti vedieť, pozriem sa, zistím, to všetko je minulosť. Nepozriem sa, nezistím, no predovšetkým, nedám vedieť, pretože len sa otočím na odchod a všetko je fuč. Ale dá sa s tým pekne žiť, dokonca by som povedala, že je to v istej rovine dokonca výhoda, lebo môžem dookola pozerať filmy a seriály, a nikdy sa mi nezunujú. Pre mňa sú to proste večné filmové novinky. Takže, čo sa ja vlastne sťažujem, keď sa mi zjednodušil život?

Ono sa to jednoducho nedá, večne si niečo zapisovať, aby som náhodou nezabudla a mať vždy niečo na písanie po ruke, to tiež nejde, nuž som sa obrátila na vedu. Veda má vždy a na všetko nejaké sofistikované riešenie a prirodzene, mala aj na zlyhávajúcu pamäť. Nechala som si teda poradiť od odborníkov, prečítala si múdru knihu a začala som používať metódy na zlepšenie pamäti. Teda vlastne, ono pri tom vôbec nejde o zlepšovanie pamäti, iba o to, ako sa dá za pomoci nejakých mnemotechnických chytákov, či metódy príbehu, prekabátiť vlastný rozum, ktorý si vraj oveľa ľahšie zapamätá  nejaký absurdný príbeh než to, že ja mám kúpiť vajcia, múku a jablká. Ach, fajnšmeker jeden! Tak obyčajný nákupný zoznam nie, ale napínavý príbeh, to áno. No tak prosím, ako pán povie. Nejaký čas som mu teda doma, ešte pred cestou na nákup, zostavovala príbehy typu: Išla debrecínka po moste a za ňou päť paradajok. Už ju skoro mali, keď sa pošmykli na oleji...no potom som zabudla aj na to. Nepreskakuje mi, nie je to z mojej hlavy, to vedci odhalili a verte, funguje to, nech už to znie akokoľvek uletene. 

Ale späť do Kauflandu. Som teda v to sobotňajšie popoludnie tam, v mysli otváram kuchynské skrinky, aj chladničku, čo – to mi napadne, ale veľa toho nie je. Prechádzam sa uličkami a očami preberám tovar, keď už som sem prišla, nech teda naozaj nejdem domov na prázdno, a ako tak chodím, pohľadom sa pristavím pri jednom zákazníkovi. Poznáte to, pozriete sa raz, potom rýchlo aj druhýkrát, lebo sa vám dačo zamarilo, ale tretíkrát už vám je trápne, nech si niečo nepomyslí, hoci tie prvé dva pohľady nestačili. Mne trápne nebolo, ja som sa aj tretíkrát pozrela, lebo mi bol náramne povedomý a hanbiť sa nebudem, pretože len čo Kaufland opustím, aj tak na to zabudnem, ale nepomohlo. Kto je to? No žiaľ, nenabehlo mi ani meno, ani miesto, odkiaľ by som ho tak asi mohla poznať, žiadne sprievodné okolnosti, hoci som si bola na sto percent istá, že sa poznáme. Respektíve, poznali sme sa, len sme sa strašne dávno nevideli. A to teda muselo byť fakt veľmi dávno, lebo ja si síce nezapamätám, čo som chcela kúpiť, ale zato tváre ľudí zvyčajne zaradiť viem. Dokonca aj mená mi za priaznivých podmienok, keď nefúka, naskočia. Lebo keď fúka, márna sláva, vyfúkne mi...Po päťdesiatke je proste v hlave väčší prievan a už to zrejme tak dobre netesní. 

Ten pán bol celkom fešák, kedysi dávno by sa mi bol určite veľmi páčil, ak sme sa teda poznali, iste to nebolo len tak. On si ma rovnako tak, na dvakrát, obzrel, no potom sa opäť venoval Shwarzwaldskej šunke. A dobre je tak, možno si ho iba s niekým mýlim, prebleslo mi, no vtom opäť zdvihol zrak od mäsových výrobkov a sotva badateľným pohybom hlavy ma pozdravil.  No teraz sa môj mozog už vážne rozbehol na maximum. Nemýlim sa, poznáme sa, ale odkiaľ?! Priam ma tá snaha bolela, tlačila som na svoj zhrdzavený mozog ako tlačievam na plynový pedál, keď moje auto opäť štrajkuje a nie a nie naštartovať. Povzbudzovala som ho v duchu, poď, poď, ideš, zvládneš to, spomenieš si, musíííš, s tým rozdielom, že motor naskočí, no rozum, nič.  

 

Záležalo mi na tom. Už len z princípu. Hnevala som sa na svoju pamäť, hovorím jej neblbni, toto mi nemôžeš robiť, však daj aspoň jednu indíciu, no ona nič. Vraj je už na dôchodku a ako taká si robí čo chce. A teraz sa jej chce nebyť mi k dispozícii. Nuž, márna sláva. Nebudem tam predsa krúžiť ako sup, je tu ešte posledná šanca, že keď sa budem snažiť spomenúť si na niečo iné, potom, neskôr, doma, naskočí mi meno tohto pána, lebo aj to sa stáva a tak som sa teda len s bochníkom kváskového chlebíka pobrala k pokladni. Ako naschvál, už tam stál aj on. Tiež mal len jedno balenie šunky a mne napadlo, že či my nebudeme mať rovnaký problém. Aj on si asi zabudol  nákupný zoznam, lebo všetci naokolo mali napratané vozíky, iba my dvaja – ja, a kolega zo Zabúdajovíc -  takto, naľahko. A v tom ma oslovil. „Čauko, dávno sme sa nevideli, však? Žijem v Austrálii...už roky. A čo ty, ako žiješ? Dobre vyzeráš...“

 

Neviem, prečo v takýchto situáciách nedokážem jednoducho povedať pravdu, že prepáč, ale za svet si nemôžem spomenúť, odkiaľ sa poznáme, hoci to vôbec nie je ani trápne ani nevhodné. Práve naopak. Je to sympatické, na rovinu sa priznať, no nejde mi to. A tak som aj teraz iba dačo stručne načrtla, zaplatila som za chlieb a už ma nebolo. Stále mi však nehral ten jeho usmievavý pohľad. Taký dvojzmyselný...a šibalský. My sme spolu museli mať niečo viac dočinenia, než len dáku bezvýznamnú známosť. O to viac ma to dráždilo. Každopádne, už to bolo skoro jedno, nezaspomíname si vedno na staré dobré časy, lebo som už medzitým vyšla na ulicu, sadla na bicykel, vzďaľovala sa, no len čo som prešla po moste, kde moju myseľ zaujala výška hladiny rieky, bolo to tu. Dovtedy som netušila, že môjmu bicyklu až tak škrípu brzdy, hádam zato, lebo som ešte v živote tak prudko, ako teraz, nezabrzdila, no oni zapišťali, akoby som im krk vykrúcala. Dobre, že ma nezhodilo z bicykla dolu. Srdce sa mi rozbúchalo  a v ušiach zaľahlo. Pre pána kráľa...už viem, kto to bol! No to je ale trapas!  Ešte šťastie, že žije v Austrálii, to je dosť ďaleko, pretože predstava stretávať ho častejšie, sa mi vôbec nepáčila. Akí sme boli mladí blázniví a bezstarostní...škoda že je to preč. Nuž áno, aj pre takéto prípady je dobré mať až do vysokého veku pamäť v dobrej kondícii, lebo vedieť od začiatku, kto to je, správala by som sa inak. Zrejme by som sa mu vyhla. Ak by som si s ním, pravda, nechcela zaspomínať na jednu noc spred tridsiatich rokov. Áno, strávili sme spolu intímnu chvíľku a nebola zlá, povedala by som. Slovom, stalo sa, keď je človek mladý, a ja som na to úplne zabudla. No pomaly sa mi celý zážitok, ako cez hmlu, vracal. Žúr, moje dvadsiate druhé narodeniny, veľa alkoholu, fešák, sex, dunenie v hlave, a túžba rýchlo na to zabudnúť, nuž sa aj stalo. Možno zato, že som na to hneď nadránom, len čo som rozlepila oči a zistila, že mám okolo krku omotaného takmer cudzieho chlapca, zabudnúť chcela.

V podstate sa mi iba splnilo želanie, zasmiala som sa. Nuž, neverím, že by vedci aj na takéto prípady mali nejakú šikovnú pomôcku, aby si človek spomenul na všetko, čo povyvádzal ako dvadsaťročný. Faktom však ostáva, že mi naozaj žalostne málo zážitkov – či už nových alebo prastarých, ako napríklad aj tento -  ostáva nadobro zakotvených v pamäti, no jedným som si istá. Odteraz, zakaždým, keď postojím v Kauflande  pri pečive, spomeniem si na tento deň a na tohto muža. Jediné riešenie by bolo, nechodiť tam aspoň nejaký čas. Aspoň, kým na to celé nezabudnem. Môže sa však stať, že medzitým zabudnem na to, že prečo vlastne do toho Kauflandu nechodím.

Ako vravím, zlá pamäť nie je žiaden hendikep, treba ju len prijať, skamarátiť sa a naučiť sa s ňou žiť. Lebo život môže byť ešte aj takto krásny. A ak nie krásny, nuž tak  aspoň veselý.   

pozrieť časopis