Ako dobre

     Najprv som si ho vôbec nevšimla. Posadil sa oproti mne k dubovému stolu, len čo si oprel bicykel o strom. Objednal si malé pivo a rozprával sa s niekým, kto sedel oproti nemu. Výhľad na neho mi prekrýval môj muž, ktorý do nemoty čosi omieľal o svojej robote. Netušil, ako veľmi mi to za tie roky nášho spolunažívania liezlo na nervy. Zatiaľ čo mňa sa nikdy nespýtal ako sa mi darilo v práci, veď čo by už mohla mať účtovníčka zaujímavé, ja som dopodrobna poznala o každom jeho kolegovi celé ságy a o tom, čo sa dialo na pracovisku nebol nikto tak dobre informovaný ako môj manžel a následne ja. Vnímala som len ako sa mužovi pohybujú pery a v duchu mu prikazovala, aby tú svoju múdru hlavu trochu naklonil na jednu stranu, aby som mala lepší výhľad na Petra. Páni moji, akoby ma počul. A vtedy som si uvedomila, že je to naozaj on, nielen výplod mojej fantázie. Teda, to je zmena, pomyslela som si, kde je ten jeho chvostík, ktorý si sčesával dozadu do gumičky. Bol dosť pochudnutý a tvár mal posiatu vráskami. Ani ja som ju nemala v štyridsať päťke ako satén, no na ňom sa poriadne roky podpísali. Bola by som zvedavá, či by si ma pamätal, keby mi venoval čo i len pohľad.

-Idem sa vyčvochtať, povedal môj muž, aj keď vedel, že ten jeho slovník neznášam. Mykla som len plecom, reku, a čo, načo mi to oznamuješ a sklopila som automaticky zrak, keď sa mi odokryl výhľad na Petra. Keď ma zočil, to už bol manžel fuč, akoby tápal v pamäti. Lovíš, chlapče, lovíš, čo, ale ja ti nepomôžem, povedala som si a usmiala sa na neho. To ho povzbudilo a podišiel k môjmu stolu. Nervózne som si odpila z kofoly a čakala, čo povie.

-My sa odniekiaľ poznáme, čo?

-Uhm, povedala som, ale nepomohla mu. Postával pri stole a žmúril nielen do slnka, ale aj na mňa, akoby si zaostroval.

-Kde si nechal chvostík? Niekto ti ho odstrihol?, spýtala som sa, na čo si uhladil úplne holú hlavu a rozosmial sa.

-Už viem, kto si! No jasné! Vierka! Kde mám chvostík? A z čoho by som si ho mal uviazať, iba keby som si nalepil príčesok. Ako sa máš?

Pomechrila som sa spokojne vo vlastnej koži. Tak predsa len si na mňa aj po tých rokoch pamätá.

-Ja sa mám dobre. Ale poviem ti, je to dosť otravná otázka.

Zasmial sa, ja tiež. Čakala som niečo duchaplné. Čosi, na čo som bola u neho zvyknutá. Vyložil si nohu na lavicu a mne skĺzol pohľad tam, kde nemal. Na cyklistickom oblečení, ktoré na chlapoch naozaj vyzerá smiešne, zvlášť, ak majú pivné brucho a nohy pavúka, mal dierku. Takú trojcentimetrovú dieru, aby som bola presná. A rovno na intímnom mieste. Chcela som ho na to upozorniť, ale jediné o čo som sa snažila, aby mi tam pohľad neskĺzal. Peter si posunul slnečné okuliare na oči. Chlapče, takto sa mi bude s tebou ťažko komunikovať, keď ti nevidím do očí, pomyslela som si, ale ako som pochopila, nestál veľmi o dialóg.

-Ja sa ti nemám dobre. Neviem, či vieš, že mám syna. Po rozvode s prvou ženou som ho nevidel. Dobrých pätnásť rokov o ňom nič neviem. Keď ma tá sliepka ošklbala, povedal som si, dobre, dostala si so synom všetko, ale mňa nedostaneš, tak som sa jej pomstil. O chlapca som sa nezaujímal. Ak chcela rozvod, nech sa páči, ale starať sa o všetko odteraz budeš sama, keď ma nepotrebuješ. Poviem ti, dozvedel som sa, že ten môj fagan je taký šikovný, že robí operuje v nemocnici. Ti poviem, takmer som z nôh spadol, keď som tam prišiel objednať sa na operáciu ramena, predstav si, trikrát sa mi vyluxovalo, musím ísť pod nôž... a vieš, kto ma mal operovať? Môj vlastný syn. Pätnásteho mám termín. A si predstav, že nakoniec to za neho zobral jeho kolega. Chápeš to? Asi sa bojí, že by niečo pokašľal. Keby bol po matke, nedal by som si u neho vyoperovať ani kurie oko, to mi ver. A to nie je všetko. Oženil som sa druhý raz a aby som nemusel synovi nič zanechať, keby sa mi niečo stalo, dom, ktorý som kúpil výhodne a mohol ho predať ešte výhodnejšie, som prepísal na svoju druhú ženu. Osem rokov som ju živil. Staral sa o ňu a trápil sa s jej pubertálnym synom, ktorý ma nevedel vystáť. Nakoniec chlapec odišiel študovať do Čiech, tak som sa ho zbavil, ale len nakrátko. Moja žena, teda tá druhá, mi neustále vyhadzovala na oči, že kvôli mne nemôže mať svojho Maroška pri sebe. Akoby bol s ňou pupočnou šnúrou zviazaný, no chápeš to? Dúfam, že ty nie si taká opičia mater, tie sú najhoršie. Ozaj, ty máš nejaké deti?, spýtal sa Peter a kým som stihla otvoriť ústa, skočil mi do reči, Prosím ťa, načo nám vôbec boli? Je s nimi len oštara. Ale aby som dokončil. Tá moja druhá sa so mnou rozviedla. Ošklbala ma o dom. Keby nebolo mojej tretej ženy, nemal by som kde bývať. Tak som u nej doteraz. Nerozumiem si s ňou, ale už to s ňou nejako do tej jej smrti vydržím. Tak som ti ja dopadol. A pritom som kedysi toľko peňazí mal. By si neverila, koľko som ja prehral na automatoch. Dnes sa už ani neobťažujem ísť niekam do baru. Gamblujem cez internet. Niekedy sa mi to oplatí, ale väčšinou ma ošklbú. Také prachy, ku ktorým som ja pričuchol, o takých sa ti nesnívalo, Peter prevrátil oči, nadvihol si okuliare na plešinu a zadíval sa cezo mňa. Obzrela som sa za seba. Myslela som, že to prichádza môj muž, ale nie, dievčina, ktorá mu mohla byť dcérou. A mne tiež, keby som doma dve nemala. Nadvihol obrvy a už som videla, ako loví. Keď sa môj muž vrátil z havajských ostrovov, ako záchody občas zo žartu nazýval, pocítila som odrazu k nemu nesmierny príval nehy. Sadol si vedľa mňa a ja som ho chytila za ruku, pritúlila sa k nemu a zodvihla pohľad k Petrovi.

-Tonko, to je Peter, môj spolužiak zo základnej, predstavila som manželovi Petra. Obaja len pokývali hlavami.

-Tak ja idem. Teším sa, že som ťa stretol, Vierka, nasadol na bicykel a už ho nebolo.

-Prečo ti hovoril Vierka? S niekým si ťa pomýlil...?, spýtal sa ma manžel.

-Nie, ja som si ho pomýlila, odvetila som s úsmevom. Nebudem sa predsa mužovi priznávať, že to bola moja veľká láska. Našťastie, len platonická.