Prečítajte si príbeh



príbeh obrazok

Ponuka ako pohladenie

 Na mise ostal ešte jeden chlebíček, akoby sa všetci okúňali siahnuť po ňom. Marcela postrehla niekoľko nervóznych pohľadov na hodinky. Fľaša vína by pristala na stôl, zdržala by ľudí, ale sedeli tak nasucho, s kávou, minerálkou a nejakou kolou.  Šéf sa nedal obmäkčiť, nesmiete mi to mať, Marcelka za zlé, ale je to predpis, neradno ho porušiť, žiadny alkohol v pracovných priestoroch, ani takáto príležitosť nemôže byť výnimkou, mohli by byť vytriasačky.

Napokon neodolala Brigita. Načiahla sa za chlebíčkom, s plnými ústami zdôvodňovala, že jedla aj tak najmenej a musí letieť po Emku do škôlky. Akoby dala povel k odchodu. Všetci sa začali obzerať po dverách. Marcela už zbierala na podnos šálky a poháre a Eva bola už netrpezlivá, nechaj, ráno to upraceme spolu. Potom jej svitlo a rozosmiala sa. Ha, že ráno! Drahá Marcelka, tvoje rána sa už budú líšiť od našich. Môžeš sa vyhrievať pod paplónom, koľko sa ti len uráči!  Kristepane, ako rada by som aj ja už bola na penzii, baby, viete si to vôbec predstaviť? Už sa nebudeš musieť štvať a naháňať minúty a termíny!

Všetci jej závideli a náhlivo sa začali vytrácať, tak sa maj, Marcelka, dovidenia, pani Marcela!  Od Evy prišla aj pusa na líce. Ty to vážne chceš upratať?! No, už si dôchodkyňa a máš viac času ako my, pravda?!

Marcela poumývala šálky a poháre, riady pedantne poukladala namiesto, ešte raz otvorila svoju zásuvku, či si v nej dačo nezabudla. Nie, vyprázdnila ju starostlivo. Poobzerala sa po laboratóriu. Strávila tu posledných dvadsaťtri rokov, predtým sa ich pracovisko tiesnilo v malých priestoroch na predmestí. Koľko tu zažila búrok a vyjasňovaní. Začula z chodby tú novú upratovačku, ako trieska vedrom. Radšej pôjde. Nepotrebuje takéhoto svedka svojho lúčenia, nebola to sympatická žena. Myslela si, že pozve zopár ľudí do neďalekej vinárne, žiadal sa jej ešte kúsok reči, ale veď sama vie, ako to býva. Každý sa náhli, pre každého je to iba obyčajný, všedný deň so starosťami. Marcela sama sa napokon vôbec necítila nejako sviatočne. Smútok, aspoň ten jej, nebýval nikdy sviatočný. Aj to je pravda, že riaditeľ má toho veľa. Ale keď potreboval od nej robotu naviac, vždy si našiel čas a priestor na pár teplých slov. Marcelka, vy ste opora nášho ústavu! Nebyť vás, neviem, neviem... Na ten kongres do Ženevy pôjdete samozrejme vy! Akože?! Dobre počujem? Vy v tom čase už budete v dôchodku? To nemyslíte vážne! Ale, vy si to ešte rozmyslíte!

Nno! Veď reči sa vravia. Dnes nedovolil otvoriť fľašu vína, hoci, no, predpis je predpis. Ale ani neprišiel. Jeho námestníčka jej podala obálku a tri gerbery, že v jeho mene, že sa ospravedlňuje, lebo... Naliehavé pracovné povinnosti, veď ty to, Marcelka iste chápeš! Marcela zareagovala nevhodne hlasným smiechom, takým nasilu, každý to postrehol. Jeho škoda, povedala, takúto štrúdľu ešte nejedol.

Keď odchádzal do dôchodku bývalý riaditeľ, v zasadačke sa tancovalo. Pred ôsmimi rokmi. Pred tromi umrel. Bol to vitálny a – skvelý muž. Povedal, Marcela, presadzoval som teba do funkcie, ale vieš... Konkurz dopadol, ako dopadol. Chcem ťa poprosiť, Václav nie je zlý chlap. Podrž ho, na teba ľudia v ústave dajú. Aspoň za ten čas, kým sa zorientuje.

Čo Marcela sľúbila, zvykla aj dodržať. Nový riaditeľ Václav sa s ňou najmä spočiatku radieval v mnohých veciach. Vari pred tromi rokmi ostal sebestačný. A možno sa chodieval radiť na inú adresu, v ústave už nikoho nepotreboval. Taký riaditeľ má povinnosti aj mimo ústavu, niekde vyššie.

Napokon ju tá nová upratovačka predsa len dostihla. Vošla s hrmotom. Prostoreká žena. Pani doktorka má recht, že ide do penzie. Dosť sa už narobila. Napokon, keď má človek vek, má odísť a nechať miesto mladým.

Tak ja už idem. Marcela sa na chodbe takmer rozbehla, aby to mala čo najskôr za sebou.

X  X  X

Myslel som, že sa zdržíš dlhšie. Vlado vstal od novín, urobil som si čaj k štrúdli, ktorú si nechala doma, fakt výborná, chutila? Marcele nebolo do reči. To vieš, každý sa ponáhľa. A direktor?! Nič, normálne!

Tak ťa nechám! Vlado bol príjemný partner pre život, nezvykol strácať priveľa slov na nesprávnom mieste. A vlastne nie, opravil sa. Keby tu boli vnúčatá, pripravíme slávobránu. Takto len podišiel k barovej skrinke a vytiahol koňak, nalial do dvoch pohárov. Vitaj doma, povedal. Vytratil sa z izby až potom, pochopil, že jej nie je veľmi do reči.

X  X  X

Vstala ako zvyčajne a Vlado ju posielal nazad do postele. Že takéto rána sa predsa majú vychutnať. Ale Marcela by tuším z vylihovania dostala vyrážky. Dokonca mužovi zabalila desiatu, na čo po dlhý čas manželstva neostával zvyčajne čas a hneď zrána sa dala do umývania okien. Navrávala si, že manuálnou činnosťou odoženie od seba myšlienky. Čo sa teraz deje v laboratóriu?! Prišiel riaditeľ jeho vedením poveriť Evu? Alebo Roberta?! Kým si privedie kohosi zvonku?! Pili už kávu? Len ktovie, či stihnú ten termín! Bude treba aj ponocovať, či to stihnú. Prečo sa včera aj Eva tak ponáhľala? Veď už nemá malé deti!

Ich byt sa ligotal raz-dva. Keď už bolo zrejmé, že ich dve deti nebudú žiť v tomto meste, vymenili byt za menší. Dcéra ju nútila, že načo udržiavať toľké priestory, upratovať a tak! Aj časť starožitného nábytku predali dcérinmu známemu, s ktorým menili byt.

Ty vážne ideš do dôchodku, mami? Čo budeš doma robiť?! Janka sa tomu hrozne čudovala. Iste ťa nepustia, veď čo si tam bez teba počnú. Pravdupovediac,  Marcela trošku počítala s tým, že ju riaditeľ bude prehovárať a nie iba zdvorilostne. Že jej ponúkne ešte rok – dva, veď ju slovami považoval za oporu ústavu. Bolo to od nej trošku gesto a čakala, že ho odmietnu. Riaditeľ pravdaže vyjadril údiv, ale potom zrazu... Vlastne máte pravdu. Prečo by ste si neoddýchli?! Veď má nárok. Tak k akému termínu chcete odísť?!

A už to bolo jasné a neodvolateľné. Gesto padlo na úrodnú pôdu. Riaditeľovi jej odchod padol vhod, aj keď sa to usiloval zakryť. Takže do novej výskumnej úlohy už nemám s vami rátať? Nie! Všetky ďalšie výskumné úlohy už budú bez nej. Marcela bude doma vyvárať manželovi domáce polievky a chodiť na prechádzky. Bude mať s kým zájsť na kávu? Ani nie. V duchu preletela zoznam. V okruhu jej bližších známych  všetky alebo ešte pracovali, alebo sa starali o vnúčatá.

A Vlado, manžel, je jej vrstovník. A on sa ešte nechystá. Postavila na fazuľovú polievku. Telefón. Vlado je milý. Nie, kdeže, vôbec sa nenudí, to bude trvať, kým zanedbanú domácnosť uvedie do žiadúceho stavu. Má chuť na fazuľovicu?! No, to je skvelé, tak nech sa ponáhľa. Príde neskôr, lebo...To nič, fazuľovica je prihriata ešte lepšia.

Vždy takmer pohŕdala ženami, ktoré vyčakúvali svojich mužov s akurát teplými polievkami. Musí sa ovládať! Musí si zachovať odstup od seba samej. Ešte to by chýbalo, aby začala Vladovi vyvolávať do práce. Áno, mala sa na toto obdobie svojho života lepšie pripraviť. Takto hŕ doňho vhupla a akosi si nevie poradiť s týmto prvým dňom. Prečo nemajú záhradku? Vlado nikdy nechcel, veď na to nemáme čas, aj keď je to vraj móda. Veď to! Ani ona nemala čas. Ale teraz by sa jej možno zišla. Dcéra Janka si s mužom kúpili chalupu kdesi na Sázave, majú to z Prahy vraj kúsok a tá teraz o tom básni. Nezazlieva jej to, iba sa tomu vtedy čudovala.

No čo sa má znovu pustiť do tých okien?!

Pravda, jedno je isté. Riaditeľ mal včera prísť, aj keby ho volali rovno k ministrovi. Ten idiotský ďakovný list na pár riadkoch má chuť roztrhať. Takto jej bude stále pripomínať boľačku, o ktorej nemá chuť s nikým hovoriť. Ani s Vladom nie.

Sama si si to vymyslela, kárala sa Marcela v duchu. Veď ťa nikto rovno nevyháňal. A čo, vravel druhý hlas, mala si čakať, až ti dakto na plné ústa povie, vážená pani doktorka, váš čas sa naplnil?!

Polievka vrela, vôňa fazule naplnila celý byt. Dám tam aj kvapku koňaku, zastrájala sa Marcela, ktorýsi herec vravel do telky, že patrí do správnej fazuľovice. Vari z nej bude kuchárka? Trpko sa usmiala. Nedá si rady sama so sebou?! Bude z nej zatrpknutá dôchodkyňa?!

Popoludní Vlado volal ešte raz. Má správny odhad. Vie, ako jej je pod psa.

X  X  X

Občas sa ozvala exkolegyňa Eva. Nie, nie je tam nič nové, frmol ako zvyčajne. Tvoj nástupca? Jasné, direktorov človek, ale zdá sa, že veci rozumie. Ide to. A ty ako?! Zdravá? No to je hlavné. A zasa sa dakedy ozvem. Je to možné, že Eva ani slovkom nespomenula, aby sa dakedy zastavila? Len tak?!

Marcela zúrivo nakupovala knižky. Z každého dôchodku si dožičila. Keď jej už nevyjde na cestu okolo sveta. Keď aj Vlado pôjde do dôchodku, možno začnú s každodennou turistikou. Všetkými možnými spôsobmi zaháňala chuť po bývalom pracovisku. Raz je to už tak, každá kapitola v živote má svoj vymedzený čas.

Myslela si, že to volá Vlado. Nie, Jaroslav. Ktosi mi povedal, že si už na dôchodku. V našej firme jedna kolegyňa išla na materskú a...To vieš, Marcelka, človek volá vtedy, keď niečo potrebuje. Nepovedz, že ty teraz najradšej štrikuješ mužovi svetre! Nepovedz, že nie! Vieš, tebe netreba vysvetľovať, že v našom odbore dva a dva sú štyri. Môžeme s tebou počítať?! Môžem sa zastaviť večer? Všetko si vyjasníme.

Marcela položila telefón. Jaroslav, kolega ešte z fakulty. Začínali spolu v ústave a on potom prešiel ku konkurencii, bližšie k výrobe. No! Keď myslí, žeby mohla byť platná...

Dávno ju nepohladilo slovo s takým konkrétnym obsahom. Darmo, aj dôchodca je len človek, ktorý chce, aby ho dakto ešte potreboval. Kým vie a vládze...

 

Vyplňte formulár nižšie a po jeho odoslaní si stiahnite zadarmo ďalšie 2 príbehy z časopisu Napísal sám život č. 1/2019. 

POZOR AKCIA! Pri objednávke dvoch predplatných  Napísal sám život získate 15% zľavu!  Akcia platí do 31.3. 2019

button-vyuzit-akciu