Skutočné príbehy 1/19

Večera v dávnej dvojici

 

V trme-vrme staničného vestibulu sa ocitli oproti sebe tak zrazu, že ani nemali pred sebou kam cúvnuť, skryť sa. Linde udrela spomienka do hlavy náhle, pocítila potrebu niečoho sa zachytiť, o čosi sa oprieť. Ako to, že si presne pamätá jeho tvár, hoci odvtedy minulo už vyše dvadsať rokov?! Pamäť zaúradovala s dokonalou presnosťou. V septembri to bude dvadsaťdva. Vrátila sa z nemocnice. Po celý ten čas zhromažďovala v sebe odvážne slová, ktorými mu dá jasne na vedomie, že toto je koniec, že to ďalej nemá zmysel. Neboli potrebné. Adam sa vyparil. Stratil sa úplne perfektne. Neponížila sa, aby zdvihla telefón, hoci ju odvaha chvíľami opúšťala. Zrádzala. Bičovala svoju vôľu. Iba po čase sa náhodou dozvedela, že sa usídlil kdesi v rodnom kraji. Veď je tam pekne, pomyslela si vtedy trpko. Raz ju Adam zobral k svojim rodičom a ona bola blízkosťou hôr natoľko očarená, že prižmurovala oči a predstavovala si, ako sem budú chodiť na dovolenky so svojimi deťmi.

Linda, to nie je možné! Si to naozaj ty?! Jeho mocný bas zaburácal v hluku staničného vestibulu. Usmiala sa najkrajšie, ako vedela a zamrzelo ju, že ráno nestihla kaderníčku. Dávnejšie aj myslievala na takúto chvíľu, keď sa tak z ničoho nič stretnú. Zaumienila si, že vždy musí vyzerať dobre. Že mu musí prísť ľúto, že ju stratil. Boli to hlúpe myšlienky, ale svedčili o tom, že schránka s jeho menom v pamäti nie je celkom zamknutá.

Napokon, aj on sa zmenil. Pod rozopnutým plášťom sa mu rysovalo bruško, tvár bola okrúhlejšia, iste aj tým, že vlasov ubudlo. Držal jej ruku vo svojej, ľudia okolo nich vrážali a hundrali. Máš Linda chvíľku? Nepovedz, že sa ponáhľaš na rýchlik!

Jasné, mala striktne odmietnuť. Ale aj hrdosť dávno prebolela. Ide po miestenky, dcéra sa chystá na lyžovačku a ona mala cestu okolo stanice a... Počkám s tebou, povedal autoritatívne, je to jedno, kedy sa ubytujem v hoteli. Božemôj, Linda, Linda, premeriaval si ju akoby neveriacky, schytil ju okolo pliec, ako za dávnominulých čias a presúvali sa k radu  na lístky. Linda sa na seba hnevala, že tú jeho ruku nestrasie zo svojich pliec. Čo keď ju uvidí dakto známy?! Zahanbila sa ešte viac, keď si uvedomila, že jej to je jedno.

Kým čakali v rade, také reči o ničom. Žiadna závažnejšia informácia nepadla. Nanič počasie, či je sneh tam, kam dcéra ide na lyžovačku, tá stanica je stále hanbou hlavného mesta, čaká ho tri dni nudné rokovanie, skrátka...

Lístky s miestenkami Linda vloží do kabelky. Mám nápad, povie on. Zoberieme si taxík, ja sa zložím s batožinou v hoteli a potom si niekde sadneme, nebudeme sa motať v takom nečase. Haló, taxi!

Linda ani nehlesne, sadá do auta a až keď taxík odštartuje smerom k hotelu, si uvedomí, že sa jej ani nespýtal, čo jej to takto vyhovuje, či súhlasí.  Pozrie na ňu. Linda, taký som rád, že ako prvú známu tvár v tomto meste som stretol teba!  A Linda si nie je istá, či ju touto vetou vyznamenal. V duchu preberá obsah chladničky, či, ak nestihne urobiť večeru, budú mať do čoho zahryznúť. Je to chyba, že ich takto naučila, každý deň teplá večera!

A oblečená je len tak, halabala. Keby toto tušila, dá si ten nový top. A ani tú kaderníčku nestihla!

Na recepcii povie, počkám ťa tu dole. Neveriacky na ňu pozrie. Linda, Linda, na čo ty hneď nemyslíš! Cíti, že by sa mala uraziť, ale zasmeje sa aj ona, hoci trvá na svojom. Na toalete sa dá za tých pár minút troška do poriadku. Nie, tu ho počká, nesadne si v kaviarni sama. Adam sa smeje. Ešte stále sa sama bojíš vojsť do kaviarne? A zmizne vo výťahu.

X  X  X

Trvám na tom, že budeme spolu večerať, chudni si inokedy, nie keď sa raz za dlhý vek stretneš so mnou! Budeme večerať dlho, ako Francúzi! Pán hlavný, martell dvakrát! Správa sa suverénne, ako zamladi, vždy sa čudovala, kde to nadobudol, gény to nebudú, rodičov mal jednoduchých, skromných dedinských ľudí. Celý čas, čo tu sedia, si v duchu prisahá, že spomienky nesmú vyplávať na povrch a predsa sa spýta, tvoja mama, ako sa má? On zvážnie, uchlipne si z koňaku, umrela pred piatimi rokmi. Linda akoby dostala facku, nevie, čo s rukami, ale Adam povie – a otec pred siedmimi. Bratov som vyplatil z rodného domca, chodíme tam víkendovať. List je už prehodený, zasmeje sa, aj ľudia z okresného mesta chodia víkendovať na chalupy, čo myslíš!

Linda cíti, žeby mala aspoň zavolať domov. Milan nie je zvyknutý, že mešká bez ohlásenia. Milan má ženy a najmä tú svoju v starodávnom ráme a Linda sa nespreneveruje jeho predstave. Odmenou jej je pokojné manželstvo. Iba prvé tri roky boli búrlivejšie, keď ich oboch sužovala neistota a aj bolestivé liečenia na gynekologických klinikách. Vtedy si povedala, že musí vydržať ako kôň, že má za čo pykať. Mladé dievčatá bývajú nerozumné, povedal jej lekár s otcovským prístupom, interrupciu chcú za každú cenu, na riziko nedovidia. Platím daň, myslela si vtedy trpko. A na Adama myslievala s vášnivou nenávisťou.

Osud je vám naklonený, povedal po čase láskavý doktor. Zajasala. Takmer celých deväť mesiacov preležala. Bolo sparné, horúce leto. A potom, keď bola dcérenka na svete, meno z nej vyhŕklo akosi automaticky. Martina. Adam mal dve mená, Adam, Martin a doma ho volali Martinom. Milan povedal, pekné meno. Hoci si myslel, že dcérku pomenujú po jeho mame, Katka. Linda sa vtedy zahanbila.

Nie, nezavolá domov. Musela by vysvetľovať teraz, do telefónu a potom ešte raz, keď sa vráti domov. Nerobí nič zlého. Stretla sa so starým známym a ten ju pozval na večeru. Nevídali. To môže aj vydatá žena!

Koňak má jemnú, lahodnú chuť. Ale na ďalší nepristane. Nie je zvyknutá. Aj tak sa jej darí vnímať iba prítomnosť, ktorá rozhodne nie je nepríjemná. Áno, na večeru si dajú labužnícku misu pre dvoch. Adam rozpráva o Afrike. Žil tam päť rokov ako lekár. Je skvelý rozprávač, Linda sa schuti smeje. V daktorých historkách aj povie, že moja žena, ale ostáva bez mena a iba okrajovo. Jedlo je pikantné. Linda si ani nevie spomenúť, kedy naposledy jedla v reštaurácii. Milan je za domácu kuchyňu a nie aby míňali nekresťanské peniaze. Milan vedie domácu knihu príjmov a výdavkov. Ich príjmy nie sú horibilné, musia sa držať na uzde. Adam je lekár, možno aj primár a to v okresnom meste niečo stále znamená. A tie roky v Afrike, to bola iste zlatá baňa! Nevyzerá na to, žeby mal hlboko do vrecka.

Zdvorilým hlasom Adam vyberá víno, radí sa s čašníkom. Alebo máš chuť na šampanské? Linda pokrčí plecami. Čo sa ona vyzná?! Načiahne sa ponad stôl a schytí jej ruku do svojich obidvoch. Vrások pribudlo, vlasov ubudlo, ale úsmev, ten ostal rovnako sexy. V očiach má tú otázku, či jej vtedy veľmi ublížil, ale nahlas ju nevysloví. Načo aj, veď je to všetko dávno preč. Začne znovu a Afrike a...

A ty? Spýta sa zrazu. Dúfam, že nie si stále v tej istej kancelárii?! Našťastie čašník prichádza s vínom. Štrngnú si. Na otázku zabudol. Hovorí o zajtrajšom sympóziu a že tam vystúpi s významným, priam prevratným referátom. Že sa nemá rád s primárom, ktorý na neho žiarli. Prihlásil sa do konkurzu na miesto riaditeľa nemocnice. Veď si to každý v meste myslí, že po svokrovi preberie nemocnicu on.

Ach taák, blyslo Linde hlavou. Tak preto si TO vtedy nemohla nechať. Po nej nastúpila doktorská, možno už vtedy riaditeľská dcérenka, naisto tiež lekárka, ako to už býva.

Adam dosť pil. Až sa čudovala, vravel predsa, že zajtra má prednášku. Pil akosi nervózne, sústredený iba na seba, chvíľami mala pocit, že zabudol, že tam sedí aj ona. Dotknú sa vôbec minulosti?!

Musím už ísť, Martinka ani nevie, či som dostala tie miestenky. Musím! Jemne ju tisne nazad. V žiadnom prípade! Adamove naliehanie trošku posmeľuje Lindinu márnivosť, tá predsa drieme v každej žene.

X  X  X

Veď je iba osem, nerob paniku! Do mobilu skoro kričí. Milanova pedantnosť, aj vo vzťahoch, ju dráždi. Čo vybuchla atómová bomba?! Stretnem starú spolužiačku a to nemám právo sadnúť si s ňou? Poklebetiť?

Milan neuznáva ženské priateľstvá, ani staré, ani nové. Myseľ ženy odvádzajú od domova. Načo sú ti priateľky, keď máš svoju rodinu? Napokon, ani Lindin muž nikam nechodí. Hoci, ak má byť úprimná, dakedy po tom aj zvrátene túžila, po nejakej vylomenine, ktorá by nahlodala tú strašne nudnú bezoblačnosť jej manželstva.

No, bol v telefóne riadne namrzený.  Rozčúlilo ju to. Vraj, čo môžu toľký čas klebetiť. Ja len, že tie miestenky pre Martinku mám a zrušila ho. Nikdy so svojím mužom takto rázne nejednala.

Vrátila sa ku stolu. Ďalšia fľaša vína. Máš muža žiarlivca, čo? Neodpovedala. Táto vec sa Adama netýka. Buď bez obáv, aj moja ženská, keď ju to chytí, začne vyvádzať. Hocikedy, keď mám nočnú, zjaví sa na klinike, či ma neprichytí s nejakou mladou sestričkou. Keď bol syn mladší, aj jeho dotiahla. Našťastie už je na fakulte tu v Bratislave.

To si za ním ani nešiel? Mávol rukou. Prachy, o ktoré ma pumpne, počkajú do zajtra. Akosi ku mne nezahorel. Mamičkina výchova. Linda si pomyslela, že teraz by mala cítiť zadosťučinenie. Naznačil, že nie je ktovieako šťastný. Ale zadosťučinenie  sa nekonalo. Skôr jej ho bolo ľúto. Veď je to pod úroveň! Nočné kontroly! A čo, keď je taký?!

Budeš kávu? Linda pokrútila hlavou. Už je neskoro na kávu. Veď ani ja, večer pijem, iba keď mám nočnú. A začal sa smiať, bolo poznať, že už má vypité. Zídeme do baru?! Linda pokrútila hlavou. Ráno vstávam do práce. A vôbec... Nie som vhodne oblečená a...Adam mávol rukou na vrchného a dvadsať eur nechal ako sprepitné. To jej vyrazilo dych!

Kým prišli k šatni, znovu ju majetnícky objal okolo pliec. Pôjdeš ku mne hore? Musela mať zdesený pohľad, lebo hneď dal ruku dolu. Čo si to dovoľuješ?! Prepáč, dodal ticho. Ale musíš uznať, tá misa pre dvoch bola fantastická. Pomohol jej do kabáta. Nie, taxík nie! Bývam dosť blízko. Náhodou.

Vyprevadil ju z dverí. Podali si ruky. Nespomenul ďalšie stretnutie, hoci tu bude aj zajtra. Aj tak by som nešla, vravela si Linda v duchu a pridala do kroku. Škoda, že o mise pre dvoch nemôže hovoriť so svojím mužom, videl by v tom ktovieaký hriech. A on to nebol ani hriešik, pomyslela si. Iba čosi z minulosti, čo jej náhodou pozdvihlo sebavedomie. Kráčalo sa jej ľahko, celkom sa domov tešila.

 

Ako Klaudia vyrástla

Klaudia namrzene zareagovala na zvonček. Ten nemožný brat Tibor zasa stratil kľúče?! Alebo si ich zabudol? Akurát sa chystala vyprázdniť práčku, vyvešať bielizeň. V domácnosti už dosť dávno zaviedla pravidelný rytmus, v tomto som dosť po babke, pomyslela si. Aj tá rozprávala, že veľké pranie aj v mladosti robila vždy v piatok. Pravda, vtedy o automatických práčkach nechyrovala. Odložila mokrú bielizeň na práčku a pobrala sa k dverám, chystala sa, ako bratovi vyčistí žalúdok. Veď čo, kto ho má vychovávať, ak nie ona? Je za neho zodpovedná a vlastne má to aj na papieri.

Otvorila dvere a za nimi ju čakalo také prekvapenie, že ich takmer automaticky pribuchla. Zhlboka sa nadýchla a vyhŕklo z nej, ty?

page4image4432

 

Ja, odpovedala žena za dverami. Vyzerala dosť spustnuto, nie, ako si ju Klaudia pamätala vlastne ešte z detstva. Vtedy bývala krásna, najkrajšia na svete. A teraz?!

Môžem ísť ďalej?! Klaudia odchýlila dvere. Mamu nevidela pekných pár rokov. Mala dvanásť a Tibor sedem, keď od nich odišla, lebo, ako vykričala ockovi, nedá sa tu dýchať, potrebujem žiť naplno! Klaudia vtedy dosť dobre nechápala, čo to znamená žiť naplno. Dnes má dvadsať a veru o živote vie toho oveľa viac, ako mnohé jej rovesníčky.

Poď, keď si už tu! Nie, nezmohla sa na vľúdny hlas, vlastne bola ešte stále v šoku z matkinej prítomnosti.

X  X  X

Klaudia si dobre pamätá na ten večer. Ocko im urobil palacinky, nasilu sa usmieval a hovoril hlasnejšie, ako mal vo zvyku, decká, nič sa nedeje, my si poradíme, nie?! Musíme držať spolu a všetko bude fajn. Brat Tibor bol ešte riadne decko, pchal do seba palacinky a s plnou pusou sa spýtal – a kedy sa vráti mama?! No hlupáčik, motalo sa v hlave dvanásťročnej Klaudie, načisto mu šibe, čo nechápe, že keď mama išla žiť naplno, tak sa nevráti? Už nikdy?!

Ocko si ho, krpca, posadil na kolená a mojkal ho a že, to sa takto nedá povedať, Tibinko, ale veď sa nič nedeje, my si poradíme, však, Klaudia? Obrátil sa na ňu a Klaudia sa v tej chvíli cítila ale naozaj veľká, vlastne dospelá.

Tak sa začal ich život v trojke. A Klaudia sa vlastne musela cítiť dospelá, lebo jej detská ruka sa v domácnosti musela premeniť na ženskú, ocko by to sám nezvládal a začala aj s dirigovaním, ten krpatý musel poslúchať a dávať si veci na poriadok a ona ho kontrolovala, či má napísané tie prvácke úlohy a ona ho vodila do školy aj zo školy. Napokon, veď to mali jednou cestou, hoci... Malý po vyučovaní, na rozdiel od nej ešte ostával v družine a ona za ten čas urobila menší nákup a trochu doma poupratovala, sadla si k svojim úlohám, až potom  utekala po neho a to bolo tak, krpec, všade sa chcel zastavovať, kopal do každého kamienka, no poraziť ju išlo, kým ho dotiahla domov. Veru mu aj tresla sem-tam, keď si nechcel umyť ruky a on hučal, že to povie ockovi a že ona nie je jeho mama, aby mu rozkazovala. Také boli ich začiatky života v trojke.

Do varenia sa Klaudia púšťala nesmelo, pod ockovým dohľadom, ale po nie veľmi dlhom čase si na jednoduchšie jedlá trúfla aj sama a to teda bola ale že už úplne dospelá, keď ju ocko pochválil, že je z nej naozajstná kuchárka.

Malý brat sa po pár mesiacoch už prestal vypytovať, kedy príde mama a vlastne to už mali tak zabehané, ako by tam s nimi mama nikdy nebola. Klaudia, keďže už bola akože dospelá, sa raz ocka spýtala, vieš niečo o mame? Kam išla, kde býva, s kým? To jej vôbec nechýbame? Ocko sa zamračil a povedal, nie, nechýbame jej! Ale my si vieme poradiť, ty moja malá veľká, však?!

Ocko bol veľmi fajn, lebo raz, keď krpatý už zaľahol, si k nej sadol a začal s takými ťažkými rečami, že je veľmi ľúto, že je to takto, že sa musí podieľať na domácnosti, že jej spolužiačky majú iné starosti ako ona, ale potom to odľahčil a povedal, veď sa ti to napokon zíde, vyrastieš, vydáš sa a všetko to budeš mať v malíčku.

Teda nie žeby Klaudia na mamu nemyslela vôbec. Také dačo sa z hlavy vyhnať nedá. Veď ako sa mohla len tak spakovať a ísť preč a ich tu nechať?! Veď keď bola malá, mama ju mala celkom rada, aj Tibina a váľali sa spolu v posteli a ona si ich pritískala, že vy moje zlatíčka! Veď to! Kedy a prečo prestali byť zlatíčka?! Mama bola pekná, aj spolužiačky v škole povedali Klaudii, tvoja mama vyzerá ako modelka. Aká bola Klaudia pyšná, že má takú mamu. No! A zrazu bola fuč! Ako to vtedy vykričala ockovi? Že ide žiť naplno?! Klaudia už podrástla, ale tomuto výrazu stále dosť dobre neporozumela. Ako sa to žije naplno? Keď sa odíde od vlastných detí?!

Keď má človek štrnásť, pätnásť, už sa čosi o živote podozvedá. Keď má rozvedených rodičov, tak zvlášť. Aj také, o alimentoch. Ocko, posiela mama na nás nejaké peniaze?! Otec mlčí a potom len, nechaj to tak! Ale veď to musí, baby v triede povedali, že o tom rozhodol súd, iste... Nechaj to tak, Klaudia, chýba ti niečo?! Budeš mať meniny, pôjdeme spolu do nákupného centra a tam si sama vyberieš kabelku, ja na také veci veľmi nie som a ozaj, čo nevidieť, budú Vianoce, poobzeráme sa aj po darčekoch, ale pred malým ani muk, jasné?! No v tej chvíli by Klaudia bola najradšej už taká veľká a dospelá, aby mala vlastné peniaze, aby ockovi mohla sama kúpiť darček pod stromček, ukryla by ho a ani by nemukla a on by bol na Vianoce z neho šťastný. Nno, keď vyrastie a bude mať vlastné peniaze, potom bude všetko iné. Ale nemal by byť hlúpy. Mal by peniaze, teda výživné na nich vymáhať. Nemusí všetko ona minúť na handry a šminky!

Bohvie, kde tá matka žije. Akoby sa načisto vyparila. Tibino, ten ju už ale vôbec nespomenie. A Klaudia nie je blázon, aby mu ju pripomínala. S ockom im dalo dosť roboty, kým na ňu zabudol. Ale ocko na mamu pred nimi nikdy krivého slova nepovedal. Je to taký dobráčisko. Robí ako blázon, často aj v noci sedí za počítačom, má nejaké fušky, Klaudia do toho veľmi nevidí, ale stará sa, aby im nič nechýbalo. Aj v lete pri mori boli už dvakrát. A nedoviedol si žiadnu novú ženu, to by Klaudia neuniesla, napokon, zvláda veci doma sama a aj keď ona s kamoškami nemôže len tak hocikedy vybehnúť. Takto to je a hotovo!

X  X  X

Klaudia bola v poslednom ročníku na tej obchodnej akadémii, prospechovo sa držala tak v priemere a ocko na ňu tlačil, nech pridá, aby s dobrými známkami mohla ísť na vysokú, no áno, vtedy sa to stalo. Ockovi prišlo zle, ale poriadne zle, nepomohla voda, ani studený obklad, Klaudia bola celá bez seba, rýchlo volala sanitku, keď ho nakladali na nosidlá, otvoril oči a veru sa pokúsil aj o úsmev, ale potom ráno zavolali, že...Že skrátka ocko umrel. Chápete?! Normálne že zomrel!!! To ako má človek chápať?! Že, že už nič nebude ako predtým?! Že sú už len sami s tým bratom v puberte, už iba oni dvaja?!

Ockov brat Šaňo žil v cudzine. Občas, tak možno raz do roka ich navštívil aj s tetou a priniesli darčeky, Klaudia sa tešila najmä na nové handry. Jediná ich rodina! Keď sa to stalo s ockom, prileteli hneď. Pomohli Klaudii s tým všetkým okolo pohrebu a stále opakovali, že musí byť silná. Bože, ako sa to len ľahko povie. Nie, mamu nespomínali. Napokon, Klaudia mala v tie dni pocit, akoby sa pohybovala v nejakom sne. A že príde chvíľa a ona precitne a všetko bude ako predtým.

Neprecitla, nebolo! Strýko Šaňo povedal, že mamu z toho vynechajú. Toľké roky neprejavila žiadny záujem. Až teraz od strýka sa dozvedela, kde mama žije a s kým. Vynecháme ju z toho. Strýko navrhol, že by mohli obaja ísť k nim. Do tej cudziny. Klaudia pokrútila hlavou. Nie, veď ona je už dospelá, mala osemnásť. A Tibor?! Čo Tibor! O chvíľu vyrastie aj on a dovtedy sa o neho postarám! Ty? Ja, dodala zanovito!

Strýko jej pomohol vybaviť všetko na úradoch, toto by si Klaudia netrúfla zvládnuť. Prevzala aj oficiálnu, úradnú starostlivosť o brata. Toho sopliaka. Ten všetko sledoval s vydesenými očami, pubertiak jeden. To ťa akože musím poslúchať?! Mlč, odvrkla mu. To si musel aj doteraz. Ibaže tu bol ocko a už ocko nie je.

Človek prežije aj také veci, o ktorých si myslel, že sa jednoducho prežiť nedajú. Smútok sa nedá odohnať, ale aj tak treba chodiť do školy, starať sa o brata, variť, prať, nakupovať, aj keď...Ten malý sa naozaj snažil. V takejto situácii Klaudia maturovala a teda nebolo to bohviečo. Tie známky, ale na vysokú aj tak nemala pomyslenia, musí predsa zarábať, veď sú niečo ako sociálny prípad, dve vlastne siroty, aj keď matka im niekde a s niekým žije. Strýko je chlapík, strýko každý mesiac posiela na účet nejaké peniaze, ocko mal aj niečo ušetrené, nie veľa, ale s tým Klaudia hýbať nechcela. Triedna profesorka jej pomohla zamestnať sa. Jej manžel má firmu a tam Klaudia nastúpila a celkom sa jej zapáčilo, zaujímavá náplň práce ju bude baviť.

Takto sa rozbehol život bez ocka. Ale na krpatého bolo treba stále dupať, nech sa učí, predsa si aj on musí urobiť aspoň maturitu.

Kamarátky? Diskotéky? Frajeri? Zabudnite, aj keď Klaudia je, našťastie iba výzorom, po mame. Krásna! Najprv ale musí brata doviesť do dospelosti. Hotovo!

X  X  X

Je to tu iné, krajšie ako predtým, povedala mama, keď ponazerala do každého kúta v byte. Snažili sme sa! Klaudiin tón bol mrazivý. Chceš si sadnúť?!

Posadila sa v kuchyni a že by si dala kávu a pohár vody.

Že jej to všetko nevyšlo tak, ako si predstavovala. Že jej je to všetko ľúto, aj to, že ocko zomrel. Nemysli si, že mi to je ľahostajné. Ale teraz...Mám predsa deti, nemôžem ostať len tak, vieš, dcérka, nemám kam ísť a voľakedy tento byt patril aj mne.

Tú dcérku si odpusti, pokračovala v mrazivom tóne Klaudia. Dobre, dnes tu môžeš prespať. Zajtra sa uvidí, musíme si to s bratom premyslieť. Ale veď, vyskočila tá žena zo stoličky a chystala sa k objatiu, veď ty si celá ja, ako ja, keď som bola mladšia, krásna a... Klaudia ustúpila dozadu. Neunúvaj sa! A našťastie, nie som ako ty! Keby som bola, nepustím ťa do dverí!