Skutočné príbehy 1/19

Smutné doživotie

 

Dvere buchli. Viki si vydýchol a pohodlne sa uvelebil na gauči. Nech žijú dámske jazdy! Štvrtky mal z celého týždňa najradšej. Normálne si mohol chodiť po byte ako chcel, mohol si ľahnúť, kam chcel a papuče mohol odkopnúť každú do iného kúta, nemuseli byť vyrovnaní ako vojaci. Zaškvŕkalo mu v bruchu. Vošiel do kuchyne, sporák vyligotaný, prázdny, v sterilnej chladničke trónil zbytok masla a poloprázdna fľaša s olejom. Zahrešil. Potichu. Odkedy je ich Filip na štúdiách v zahraničí, domácnosť ako taká prestala fungovať. Pred očami sa mu roztancovali taniere s dobrotami od výmyslu sveta, takmer dostal závrat. Síce obedoval, ale nebolo to bohviečo. Myslel, že teplé jedlo každý deň ho uchráni pred žalúdočnými vredmi. Nech si odborníci na výživu vravia čo chcú, že večer radšej iba jogurtík, alebo nič, on by sa teraz najradšej poriadne najedol. Takej spravodlivej zemiakovej omáčky so smotanou a s maminou fašírkou! To mu vždy varievala, keď mal prísť domov, to bolo uvítacie jedlo. Mama si nepotrpela na špeciality, varievala tak, ako sa naučila od svojej mamy. Jednoduché, domáce jedlá, Viki spoznal všelijaké kuchyne, ale najviac mu chutila mamina.

Natrel si malom kúsok chleba, musí žalúdok dajako oklamať, lebo bude o jedle premýšľať celý večer. Mohol by sa ísť navečerať niekam von, ale nechcelo sa mu vyliezť z tohto nádherne prázdneho bytu. Uvaril si čaj a vrátil sa do svojho gaučového pohodlia. Jednu papuču sem, druhú tam! Skvelé! Ale na dne duše driemal pocit dieťaťa, ktoré vie, že robí čosi nedovolené, za čo ho stihne trest.

Si ty ale truľo, povedal mu raz Ondro, jediný priateľ, ktorý mu ostal z mladosti a teda z lepších čias. Že s tým nepraštíš! Že sa necháš takto šikanovať! Viki sa iba prihlúplo usmial a mlčal, nebolo čo odpovedať. Veď Ondro ho dobre pozná, vie, čo je za nátura. Žiadny muž činu. Rozhýbať sa z vlastnej iniciatívy, hoci pre vlastné dobro? Nie, ani to sa mu nechcelo. S pribúdajúcimi rokmi stále menej. Lebo keď ide naozaj o to, s Ivetou ho nedržalo nič. Celkom nič. Filip, ktorý študuje v Nemecku, to je jej synáčik. Odmalička vychovávaný v tom, že tatko je k ničomu. Taký, čo iba zacláňa. Dokedy hral futbal, to áno,  ale potom si tak doriadil koleno, že musel s futbalom prestať. A odvtedy je to taký, ešte obyčajnejší, ako obyčajný človek.

Keby mu aspoň občas navarila. Nemal ju poslúchnuť a predať domček po rodičoch. Mohol by ísť tam, dajakú robotu by si našiel. Ale takto... Aj brat mu dohováral. Si na to odkázaný? Sám by ho vyplatil, ale on mal hypotéku na svojom dome. Hanbi sa, povedal mu brat. Veď je to po rodičoch! Ale Iveta rozhodla, že peniaze za tú všiváreň sa im zídu, Filipovi kúpia auto. Dnes sa kadejakí fagani vozia v riadnych autách, čo je ich Filip horší?

Tak predal svoje detstvo, rannú mladosť i pamiatku na rodičov. Iveta to klasifikovala ako celkom slušný obchod za takú barabizňu.

Teraz sa nemal kam trhnúť, ako mu radil Ondro. Do ich vyligotanej chaty, kam chodievala najmä Iveta s partiami, či ich syn, keď prišiel žúrovať pri občasných návštevách domoviny?! Vysúdil by ju vôbec pri rozvode? Dosť pochybuje. Veď proti nemu sú dvaja. Manželka a syn. A on sa vždy nádejal, že syn, to býva otcov človek!

Že si kazí večer v prázdnom byte takýmito myšlienkami! Pol desiatej. Čochvíľa bude Iveta doma. Vždy príde taxíkom, to patrí k noblese ich dámskych jázd. A na budúci štvrtok je pohroma. Dámska jazda bude u nich. Prečo si nevyhliadnu nejakú šikovnú krčmičku?! Raz sa odvážil aj nahlas s takýmto návrhom.  Iveta cnostne stisla pery a precedila medzi zubami, aby nás obťažovali nejakí cudzí chlapi?! Viki nevydržal a skoro sa popučil od smiechu. Na také statné vyše päťdesiatničky, to by stáli v šóre!

Pravdaže ten smiech oľutoval. Neradno prekračovať hranice. Napojil sa na tento vlak z vlastnej vôle. Hoci nie celkom. Futbalisti boli v móde. A jeden zo sponzorov ich klubu ho raz v šatni oslovil, Viki, pozývam ťa v piatok k nám na večeru. No bolo to úžasné privilégium, hoci o krátky čas to Viki zhodnotil ako obyčajné dohadzovanie.

Večera bola skvelá. Na rodinnom striebre, Iveta v dlhých domácich šatách, s čerstvou frizúrou zrejme povinne odrecitovávala naučenú futbalovú abecedu. Ukázalo sa, že videla aj zápas predtým. Boli ste úžasný, Viki! Nepočuli ste, ako šalie celá naša partia? Tatko nalieval vyberaný koňak. Viem, Viki, je to proti životospráve, ale raz za čas... A toto je výnimočná príležitosť.

Iveta nebola škrata. Výborne sa obliekala. A vedela ulahodiť márnomyseľnému uchu. Máte pred sebou skvelú budúcnosť, Viki, otec to často doma vravieva.  Slovo otec zdôraznila. A napokon, čo na tom, že je o štyri roky staršia?!

Budem sa ženiť, povedal o pár týždňov chutnému dievčatku, ktoré nerozumelo futbalu a s ktorým chodieval občas na večeru do parádnej reštaurácie, ako sa na poriadneho futbalistu patrilo. Vytreštila naňho oči. Predsa jej nikdy nič nesľuboval, uzemnil ju a bola to pravda.

Nebol natoľko vzdelaný, nemal toľko prečítaného, aby si uvedomil, že sobáše z rozumu hlavným aktérom šťastie zvyčajne neprinesú.

V zámke zaštrkotali kľúče. Viki vyskočil pozbierať papuče. Načo si bude robiť zbytočné problémy. Iveta sa vracia. A na budúci štvrtok bude dámska jazda u nich. On zájde na večeru do reštaurácie, kam pred sto rokmi chodieval s tou chutnou Monikou.

Všetko v poriadku? To sa od dverí spýtala Iveta.

X  X  X

Menovka na dverách obsahovala štyri mená a to jeho bolo na samom konci. Svokor mal už takmer osemdesiat, ale nezabúda pripomínať, že nebyť jeho...

No čo, nebyť jeho?! Ale Viki sa zvykol čertiť iba v duchu. Kam to už len dopracoval so svokrovou pomocou?! Jasné, keď vypovedalo koleno, svokor oľutoval dcérinu manželskú transakciu, ale kto mohol vedieť, že vypovie akurát jemu? Dokončil vysokú, horko-ťažko, pravdaže, mohol sa aj usilovať, ale predsa bol len bývalý futbalista.

A táto stolička, to už je len terno! Zakladá si na nej už iba jeho svokor. Vždy sa vystatuje, že on ho vytiahol hore. Viki je presvedčený, že by sa naša ekonomika pokojne zaobišla bez jeho práce. Hlásenia, kolónky, úsekové štatistiky, koľko pomyselných glotových rukávov sa zbytočne zoderie.  Viki si nemal sám seba prečo vážiť. Mal sa predsa sám, kým bol ešte mladší poobzerať po inšpiratívnejšej práci, mal sám zatúžiť po uspokojení z nej. Napokon teraz, v jeho veku je to už jedno, či futbalovú kariéru zavŕšil predčasne, alebo s gloriolou slávy. Síce, keby nebolo to koleno a on by dostal angažmán v zahraničí...Nno, lanské snehy! Teraz? Tisícštyristo hrubého! Vlastne dosť, nie? Tie ambiciózne mladé kočky, ktoré sa premávajú sebavedome po firme nemajú ani tušenia, že boli také dve sezóny, keď vzrušoval tribúny na štadióne. Pre nich je taký nudný truľko, ktorý sa zväčša neúspešne pokúša o nejaký vtip. No čo keby napríklad túto ryšavku Eriku pozval na večeru?! To si azda môže dovoliť! Ale neodvážil sa riskovať pohrdlivé odmietnutie. Nie, radšej nie!

X  X  X

Ostal aj po pracovnom čase. Ten fagan, čo mu robil šéfa, nadvihol prekvapene obočie. Mám ešte čosi dorobiť, povedal ticho. Veď ste prišli ráno o desať minút neskôr! Tento šéfko  mal podstatnú časť pracovnej náplne z toho, že každému vymeriaval čas. Akoby na tom záležalo. Keby celý ich úsek prestal existovať, naša ekonomika sa vydýchne. Viki by nedbal, keby už zajtra mohol do dôchodku.

Veď keby nebolo toho prekliateho futbalu! Vlastne poškuľoval po medicíne. Ale to prvé bolo nadradené. Musíš si vybrať chlapče jednoduchšie štúdium. Tak si vybral. A jednoduchší život. Oženil sa s dcéru najprv sponzora, ktorý sa neskôr stal aj funkcionárom.

Zavolá Ondrovi. Mal to urobiť už ráno.  Pozve ho na večeru namiesto tej ryšavky.  Dnes je u nich dámska jazda.

X  X  X

Sadal si trošku strémovaný. To už nie je tá istá reštaurácia, v ktorej býval kedysi kráľom. Iný interiér, iný personál. Ondra nezastihol, no čo, navečeria sa sám. A dá si aj aperitív. A po večeri pivo, Bude hýriť! Nech to stojí, čo to stojí!

Zahanbil sa sám pred sebou za takýto kalkul. Akoby nemal vlastnú chrbtovú kosť. Veď ani nemá, pomyslel si trpko. Stratil ju dávno, spolu s tým kolenom. Spľasla futbalová bublina a on sa už nechal iba vliecť udalosťami. A Ivetou a svokrom. Veď ani vlastného syna nedokázal presvedčiť, že si má otca vážiť.

Nemôže sa trhnúť, ako mu radí Ondro. Ivetu má pevne zahniezdenú pod kožou. Stal sa z neho ťuťko bez vlastnej tváre. Ktorý sa trasie, ktorý je ustavične v napätí, ktorý sa vlastne bojí, aký trest ho stihne za dnešnú bohatú večeru.

Doma musel zazvoniť, kľúč bol vo dverách zvnútra. Z obývačky sa vyvalil cigaretový dym a sila premiešaných ženských hlasov. Že sa neboja rakoviny! Kde sa túlaš, zasipela Iveta, urob nám kávu a choď si ľahnúť.

Pripravil v kuchyni šálky, zapol kávovar. Cítil sa, ako sa vždy cítieva doma. O chvíľu na podnose odnesie pariace sa šálky, povie, bozkávam dámy a ticho sa vytratí do spálne, odkiaľ sa nepohne, kým sa dámska jazda neskončí.

Nebude sa trýzniť. Raz je to tak. S Ivetou je odsúdený na doživotie.

 

Ako Klaudia vyrástla

Klaudia namrzene zareagovala na zvonček. Ten nemožný brat Tibor zasa stratil kľúče?! Alebo si ich zabudol? Akurát sa chystala vyprázdniť práčku, vyvešať bielizeň. V domácnosti už dosť dávno zaviedla pravidelný rytmus, v tomto som dosť po babke, pomyslela si. Aj tá rozprávala, že veľké pranie aj v mladosti robila vždy v piatok. Pravda, vtedy o automatických práčkach nechyrovala. Odložila mokrú bielizeň na práčku a pobrala sa k dverám, chystala sa, ako bratovi vyčistí žalúdok. Veď čo, kto ho má vychovávať, ak nie ona? Je za neho zodpovedná a vlastne má to aj na papieri.

Otvorila dvere a za nimi ju čakalo také prekvapenie, že ich takmer automaticky pribuchla. Zhlboka sa nadýchla a vyhŕklo z nej, ty?

page4image4432

 

Ja, odpovedala žena za dverami. Vyzerala dosť spustnuto, nie, ako si ju Klaudia pamätala vlastne ešte z detstva. Vtedy bývala krásna, najkrajšia na svete. A teraz?!

Môžem ísť ďalej?! Klaudia odchýlila dvere. Mamu nevidela pekných pár rokov. Mala dvanásť a Tibor sedem, keď od nich odišla, lebo, ako vykričala ockovi, nedá sa tu dýchať, potrebujem žiť naplno! Klaudia vtedy dosť dobre nechápala, čo to znamená žiť naplno. Dnes má dvadsať a veru o živote vie toho oveľa viac, ako mnohé jej rovesníčky.

Poď, keď si už tu! Nie, nezmohla sa na vľúdny hlas, vlastne bola ešte stále v šoku z matkinej prítomnosti.

X  X  X

Klaudia si dobre pamätá na ten večer. Ocko im urobil palacinky, nasilu sa usmieval a hovoril hlasnejšie, ako mal vo zvyku, decká, nič sa nedeje, my si poradíme, nie?! Musíme držať spolu a všetko bude fajn. Brat Tibor bol ešte riadne decko, pchal do seba palacinky a s plnou pusou sa spýtal – a kedy sa vráti mama?! No hlupáčik, motalo sa v hlave dvanásťročnej Klaudie, načisto mu šibe, čo nechápe, že keď mama išla žiť naplno, tak sa nevráti? Už nikdy?!

Ocko si ho, krpca, posadil na kolená a mojkal ho a že, to sa takto nedá povedať, Tibinko, ale veď sa nič nedeje, my si poradíme, však, Klaudia? Obrátil sa na ňu a Klaudia sa v tej chvíli cítila ale naozaj veľká, vlastne dospelá.

Tak sa začal ich život v trojke. A Klaudia sa vlastne musela cítiť dospelá, lebo jej detská ruka sa v domácnosti musela premeniť na ženskú, ocko by to sám nezvládal a začala aj s dirigovaním, ten krpatý musel poslúchať a dávať si veci na poriadok a ona ho kontrolovala, či má napísané tie prvácke úlohy a ona ho vodila do školy aj zo školy. Napokon, veď to mali jednou cestou, hoci... Malý po vyučovaní, na rozdiel od nej ešte ostával v družine a ona za ten čas urobila menší nákup a trochu doma poupratovala, sadla si k svojim úlohám, až potom  utekala po neho a to bolo tak, krpec, všade sa chcel zastavovať, kopal do každého kamienka, no poraziť ju išlo, kým ho dotiahla domov. Veru mu aj tresla sem-tam, keď si nechcel umyť ruky a on hučal, že to povie ockovi a že ona nie je jeho mama, aby mu rozkazovala. Také boli ich začiatky života v trojke.

Do varenia sa Klaudia púšťala nesmelo, pod ockovým dohľadom, ale po nie veľmi dlhom čase si na jednoduchšie jedlá trúfla aj sama a to teda bola ale že už úplne dospelá, keď ju ocko pochválil, že je z nej naozajstná kuchárka.

Malý brat sa po pár mesiacoch už prestal vypytovať, kedy príde mama a vlastne to už mali tak zabehané, ako by tam s nimi mama nikdy nebola. Klaudia, keďže už bola akože dospelá, sa raz ocka spýtala, vieš niečo o mame? Kam išla, kde býva, s kým? To jej vôbec nechýbame? Ocko sa zamračil a povedal, nie, nechýbame jej! Ale my si vieme poradiť, ty moja malá veľká, však?!

Ocko bol veľmi fajn, lebo raz, keď krpatý už zaľahol, si k nej sadol a začal s takými ťažkými rečami, že je veľmi ľúto, že je to takto, že sa musí podieľať na domácnosti, že jej spolužiačky majú iné starosti ako ona, ale potom to odľahčil a povedal, veď sa ti to napokon zíde, vyrastieš, vydáš sa a všetko to budeš mať v malíčku.

Teda nie žeby Klaudia na mamu nemyslela vôbec. Také dačo sa z hlavy vyhnať nedá. Veď ako sa mohla len tak spakovať a ísť preč a ich tu nechať?! Veď keď bola malá, mama ju mala celkom rada, aj Tibina a váľali sa spolu v posteli a ona si ich pritískala, že vy moje zlatíčka! Veď to! Kedy a prečo prestali byť zlatíčka?! Mama bola pekná, aj spolužiačky v škole povedali Klaudii, tvoja mama vyzerá ako modelka. Aká bola Klaudia pyšná, že má takú mamu. No! A zrazu bola fuč! Ako to vtedy vykričala ockovi? Že ide žiť naplno?! Klaudia už podrástla, ale tomuto výrazu stále dosť dobre neporozumela. Ako sa to žije naplno? Keď sa odíde od vlastných detí?!

Keď má človek štrnásť, pätnásť, už sa čosi o živote podozvedá. Keď má rozvedených rodičov, tak zvlášť. Aj také, o alimentoch. Ocko, posiela mama na nás nejaké peniaze?! Otec mlčí a potom len, nechaj to tak! Ale veď to musí, baby v triede povedali, že o tom rozhodol súd, iste... Nechaj to tak, Klaudia, chýba ti niečo?! Budeš mať meniny, pôjdeme spolu do nákupného centra a tam si sama vyberieš kabelku, ja na také veci veľmi nie som a ozaj, čo nevidieť, budú Vianoce, poobzeráme sa aj po darčekoch, ale pred malým ani muk, jasné?! No v tej chvíli by Klaudia bola najradšej už taká veľká a dospelá, aby mala vlastné peniaze, aby ockovi mohla sama kúpiť darček pod stromček, ukryla by ho a ani by nemukla a on by bol na Vianoce z neho šťastný. Nno, keď vyrastie a bude mať vlastné peniaze, potom bude všetko iné. Ale nemal by byť hlúpy. Mal by peniaze, teda výživné na nich vymáhať. Nemusí všetko ona minúť na handry a šminky!

Bohvie, kde tá matka žije. Akoby sa načisto vyparila. Tibino, ten ju už ale vôbec nespomenie. A Klaudia nie je blázon, aby mu ju pripomínala. S ockom im dalo dosť roboty, kým na ňu zabudol. Ale ocko na mamu pred nimi nikdy krivého slova nepovedal. Je to taký dobráčisko. Robí ako blázon, často aj v noci sedí za počítačom, má nejaké fušky, Klaudia do toho veľmi nevidí, ale stará sa, aby im nič nechýbalo. Aj v lete pri mori boli už dvakrát. A nedoviedol si žiadnu novú ženu, to by Klaudia neuniesla, napokon, zvláda veci doma sama a aj keď ona s kamoškami nemôže len tak hocikedy vybehnúť. Takto to je a hotovo!

X  X  X

Klaudia bola v poslednom ročníku na tej obchodnej akadémii, prospechovo sa držala tak v priemere a ocko na ňu tlačil, nech pridá, aby s dobrými známkami mohla ísť na vysokú, no áno, vtedy sa to stalo. Ockovi prišlo zle, ale poriadne zle, nepomohla voda, ani studený obklad, Klaudia bola celá bez seba, rýchlo volala sanitku, keď ho nakladali na nosidlá, otvoril oči a veru sa pokúsil aj o úsmev, ale potom ráno zavolali, že...Že skrátka ocko umrel. Chápete?! Normálne že zomrel!!! To ako má človek chápať?! Že, že už nič nebude ako predtým?! Že sú už len sami s tým bratom v puberte, už iba oni dvaja?!

Ockov brat Šaňo žil v cudzine. Občas, tak možno raz do roka ich navštívil aj s tetou a priniesli darčeky, Klaudia sa tešila najmä na nové handry. Jediná ich rodina! Keď sa to stalo s ockom, prileteli hneď. Pomohli Klaudii s tým všetkým okolo pohrebu a stále opakovali, že musí byť silná. Bože, ako sa to len ľahko povie. Nie, mamu nespomínali. Napokon, Klaudia mala v tie dni pocit, akoby sa pohybovala v nejakom sne. A že príde chvíľa a ona precitne a všetko bude ako predtým.

Neprecitla, nebolo! Strýko Šaňo povedal, že mamu z toho vynechajú. Toľké roky neprejavila žiadny záujem. Až teraz od strýka sa dozvedela, kde mama žije a s kým. Vynecháme ju z toho. Strýko navrhol, že by mohli obaja ísť k nim. Do tej cudziny. Klaudia pokrútila hlavou. Nie, veď ona je už dospelá, mala osemnásť. A Tibor?! Čo Tibor! O chvíľu vyrastie aj on a dovtedy sa o neho postarám! Ty? Ja, dodala zanovito!

Strýko jej pomohol vybaviť všetko na úradoch, toto by si Klaudia netrúfla zvládnuť. Prevzala aj oficiálnu, úradnú starostlivosť o brata. Toho sopliaka. Ten všetko sledoval s vydesenými očami, pubertiak jeden. To ťa akože musím poslúchať?! Mlč, odvrkla mu. To si musel aj doteraz. Ibaže tu bol ocko a už ocko nie je.

Človek prežije aj také veci, o ktorých si myslel, že sa jednoducho prežiť nedajú. Smútok sa nedá odohnať, ale aj tak treba chodiť do školy, starať sa o brata, variť, prať, nakupovať, aj keď...Ten malý sa naozaj snažil. V takejto situácii Klaudia maturovala a teda nebolo to bohviečo. Tie známky, ale na vysokú aj tak nemala pomyslenia, musí predsa zarábať, veď sú niečo ako sociálny prípad, dve vlastne siroty, aj keď matka im niekde a s niekým žije. Strýko je chlapík, strýko každý mesiac posiela na účet nejaké peniaze, ocko mal aj niečo ušetrené, nie veľa, ale s tým Klaudia hýbať nechcela. Triedna profesorka jej pomohla zamestnať sa. Jej manžel má firmu a tam Klaudia nastúpila a celkom sa jej zapáčilo, zaujímavá náplň práce ju bude baviť.

Takto sa rozbehol život bez ocka. Ale na krpatého bolo treba stále dupať, nech sa učí, predsa si aj on musí urobiť aspoň maturitu.

Kamarátky? Diskotéky? Frajeri? Zabudnite, aj keď Klaudia je, našťastie iba výzorom, po mame. Krásna! Najprv ale musí brata doviesť do dospelosti. Hotovo!

X  X  X

Je to tu iné, krajšie ako predtým, povedala mama, keď ponazerala do každého kúta v byte. Snažili sme sa! Klaudiin tón bol mrazivý. Chceš si sadnúť?!

Posadila sa v kuchyni a že by si dala kávu a pohár vody.

Že jej to všetko nevyšlo tak, ako si predstavovala. Že jej je to všetko ľúto, aj to, že ocko zomrel. Nemysli si, že mi to je ľahostajné. Ale teraz...Mám predsa deti, nemôžem ostať len tak, vieš, dcérka, nemám kam ísť a voľakedy tento byt patril aj mne.

Tú dcérku si odpusti, pokračovala v mrazivom tóne Klaudia. Dobre, dnes tu môžeš prespať. Zajtra sa uvidí, musíme si to s bratom premyslieť. Ale veď, vyskočila tá žena zo stoličky a chystala sa k objatiu, veď ty si celá ja, ako ja, keď som bola mladšia, krásna a... Klaudia ustúpila dozadu. Neunúvaj sa! A našťastie, nie som ako ty! Keby som bola, nepustím ťa do dverí!