Zmúdrenie
Skôr či neskôr – ak má hľadajúci človek šťastie a dosť vytrvalosti – každý stretne svojho duchovného vodcu. Pričom slovo vodca nemusí znamenať bezpodmienečne niečo negatívne či radikálne. Proste nájdeme niekoho, kto nás presmeruje, pomôže nastúpiť, vyložiť kufre, dá do ruky kľúče, pootvára okná k novým poznatkom, ukáže ktorým smerom je rozkvitnutá lúka a vysvetlí, čo všetko budeme na novej, duchovnej ceste potrebovať.
Dieťa, ktoré sa narodí do nábožensky založenej rodiny, rodičia jedného dňa zavedú do kostola, predstavia mu duchovného, ukážu Ježiša na kríži a vec je tým vybavená. Ateistickému dieťaťu zas vtlčú, že veriť môže jedine sebe, pretože žiadny Boh neexistuje, pričom je aj taký ateista, ktorý skalopevne verí, že Boha niet, na tom napokon stokrát lepšie ako nevedomec, človek bez akejkoľvek viery, ktorý sa len tak potáca životom a spolieha sa na to, že to už len dáko celé dopadne. Pretože viera je základ.
Duchovný vodca môže byť napríklad aj dobrý pedagóg, vnímavejší partner, rodič či empatický priateľ, doslova ktokoľvek, no i tak sa stalo, že mne sa nikto taký do cesty nepriplietol. Lenže ako som na začiatku písala, každého si raz ten jeho guru nájde, nuž našiel si aj mňa – či ja jeho, ťažko povedať, a to ešte k tomu na mieste, kde by ho človek najmenej hľadal. V čakárni u zubára.
V tom čase mi bolo ťažko...veľmi ťažko. Môj odvážny plán – robiť v Rakúsku, presnejšie vo Viedni niečo iné, než opatrovať seniorov v dvojtýždňových cykloch, zlyhal. Teraz už viem, neviedla tadiaľ žiadna cesta, ja som však bola odhodlaná, ak bude treba, vyhrabať ju hoc aj spod zeme.
Chcela som žiť vo Viedni, nájsť si tam útulný malý byt s balkónom, partnera, dáku dobrú prácu, zadovážiť si mačku a relatívne pokojne si žiť. Je to veľa? Presvedčenie, že raz sa mi to podarí, zo mňa doslova sršalo. Veľa vecí som v tom čase nevedela, ako napríklad to, že aj krajina má dušu. Celkom vážne. A pokiaľ ľudská duša nie je v súzvuku s dušou mesta či krajiny, necíti sa tam komfortne, zájde to až tak ďaleko, že ho jedného pekného dňa krajina zo seba vyobcuje. Nuž, moja duša s dušou Rakúska... pes a mačka. Vytrvalo som tam chodila za zárobkom, no len čo regionálny vlak prešiel pri Marchegu štátnou hranicou, zježili sa mi chlpy na celom tele a najradšej by som sa obrátila a utekala späť, domov. Nič tam nemám rada a je to tak od nášho prvého stretnutia až po dnes. Cítim zakaždým len obojstrannú nevraživosť a antipatiu bez nádeje, že to bude jedného dňa inak.
Prv som sa nazdávala, že chyba bude vo mne, no teraz už aspoň viem, že tam z nejakého dôvodu nemám čo hľadať. Alebo som tam v minulých životoch zažila niečo nedobré, alebo je to len jedna z indícií, že mám svoju „cestu“ hľadať niekde úplne inde. Jedno či druhé, ja som svoje pocity ignorovala a chodila tam vytrvalo aj naďalej. Lebo pre mňa je Rakúsko ako pre iného termínovaná vkladná knižka s dedičstvom po strýcovi. Keď bude naj naj najhoršie, siahne sa po nej. Lebo keď je najhoršie, idú zábrany aj nesympatie bokom.
Môj prvý kontakt s touto krajinou siaha do čias tesne porevolučných, do obdobia, keď na mňa šťastie doslova z neba padalo. Oslovil ma neznámy muž s otázkou, či nechcem ísť pracovať do Viedne ako predavačka a ja som povedala, že chcem, aj keď boli moje predstavy o Viedni ako takej, veľmi zahmlené. O dva dni som tam už bola a zarábala v obchodíku pre turistov z východného bloku. Svoj denný zárobok, štyristo šilingov, som pchala do igelitky, lebo nikde nemali takú veľkú peňaženku, akú by som bola potrebovala, a to človeka zato istým spôsobom opije. Zarobiť za dva dni to, čo v úbohom - už neexistujúcom Československu za mesiac. Tomu sa vraví, pracovať za valuty v zahraničí. A toto mám ja v hlave dodnes. Že keby bolo vážne najhoršie, pôjdem do Rakúska, pretože mám „vkladnú knižku,“ teda dobrú zárobkovú skúsenosť, a mám k nej aj pin, čo je zas moja dobrá nemčina.
Nedarilo sa mi. Mnohí by to boli na mojom mieste už na polceste dávno vzdali, pretože som sa častejšie potkýnala o prekážky, než napredovala.
Mudrci vravia, že keď si myslíš, že ti už nič nezostalo, dosiahol si cieľ. Teda Boha. Nuž, čo sa Boha týka, priznávam, nikdy v živote by som sa dobrovoľne, zo zvedavosti alebo povedzme v období vrcholnej beznádeje k Bohu neutiekala. Nepočítala som s ním a ani s jeho pomocou, lebo ma tak nevychovali. Nebola som ja zato úplný neverec, pripúšťala som existenciu niečoho, čo nás všetkých presahuje a vedie, ba aj biblickému príbehu o Ježišovi som uverila, no to bolo všetko. Celkovo ma duchovný svet na míle obchádzal a Boh... čo ja viem, nedokázala som ho nijako uchopiť, predstaviť si ho, a tým pádom mi bol nanič.
Keby som však jeho existenciu brala vážne, musela by som uznať, že ku mne bol celé tie roky pred tým obzvlášť milosrdný. Môj život býval ako cukrík, len rozbaliť a vychutnávať. Pyšne som prehlasovala, že ja vážne nemám žiadne problémy, pracovné príležitosti ako lusk sa mi samé núkali, vlaky chodili podľa toho, ako som dorazila na stanicu, moje dieťa sa úplne bez problémov narodilo a bolo už hneď aj vychované, slovom žila som svoju rozprávku. V tom proste musel mať prsty niekto nadprirodzený, aj keď ja som to všetko brala ako samozrejmosť. Zrejme som dieťa šťasteny.
Až oveľa neskôr som prišla na to, čím to bolo. Ako vo vnútri, tak aj vonku. Ako na nebi, tak aj na zemi. Čo vyžaruješ, to sa k tebe vracia. Bola som vyrovnaná, šťastná a vďačná, nuž ku mne prúdila vyrovnanosť, šťastie a veci, za ktoré človek jednoducho musí byť vďačný. Slovom Boh ma najprv nechal zabávať sa a potom povedal dobre, pohrala si sa a teraz sa ideme niečo naučiť. Aj tak sa ti ten život akosi vymyká z rúk, poďme teda nato. Zjavne ma chcel mať niekde úplne inde, než kde som sa bezvýsledne potĺkala, teda vo Viedni, ale keďže sme na seba nemali priamu linku, muselo sa to celé vyučovanie diať práve takto drasticky.
Lebo On komunikuje prevažne v symboloch, snoch a znameniach, a tým som ja, čoby neznaboh, vôbec nevenovala pozornosť. Nestačilo mu, že som síce dobrý a empatický, no pomerne pohodlný, ba až lenivý človek, ktorý sa s radosťou nechá len tak pohadzovať na vlnkách ako škrupinka orecha, ktorý v podstate nenapreduje, iba sa vezie. Zle sa mu dívalo na mňa ako na ovečku, ktorá nemá ciele, vízie, život berie ako niečo, čím treba jednoducho len prejsť, pričom však nepohrdne šťavnatými zelenými pastvinami a inými potešeniami, ktoré táto zvláštna cesta menom Život ponúka. Boh proste chcel, aby som zistila, kto ja vlastne som. Pri tom urputnom hľadaní nového života vo Viedni som sa totiž načisto vychýlila z rovnováhy a vtedy sa vždy musí niečo závažné stať, aby sa človek zbadal.
V tom čase, ktorý som hneď na začiatku opísala ako ťažký, a ktorý nasledoval bezprostredne po rozbalení posledného cukríka z božej bonboniéry, som potešenia svetského telesného a hmotného charakteru doslova hltala. Zadusiť som sa nimi mohla, pretože som smela. Čerstvo rozvedená štyridsiatnička v druhej fáze puberty, sama vo veľkomeste...nebezpečná súhra okolností.
Hltala som život a že som už vlastne v škole, to mi akosi unikalo. Škoda, lebo som práve prechádzala prvou, pomerne milosrdnou lekciou. Keby som vedela, že to celé funguje presne naopak, ušetrila by som sa nejedného sklamania. „Dosiahnem to a ono a potom budem mať pokoj,“ hovorila som si. Lenže omyl. Je to presne naopak. Najprv získaj pokoj v duši a ostatné príde samé. Toto poznanie som si však nemohla odfajknúť hneď v prvom kole. Musela som si nejeden hnát zlámať a zub vybiť, kým som dospela k tejto jednoduchej a prastarej pravde. Nuž áno, nie je tajomstvom, že kým som sa hnala za novým životom v nemilovanom meste, prestala som mať rada seba, ľudí, ba aj sám život. Láska a pohoda sa zo mňa postupne odlupovali, opadávali a zo mňa sa stávala arogantná tvrdá a bezohľadná bytosť, tak ako sa v arogantnom a tvrdom svete patrí. A nebo sa zavrelo. A ja som nechápala.
Ak by som verila v Boha, povedala by som, že mi napriek všetkému ešte stále fandil, veď sa okolo mňa večne niečo vzrušujúce a ešte vždy prevažne pozitívne, dialo. Spoznávala som ľudí, niektorých z nich som si pustila bližšie k telu, iných úplne blízko, no pokiaľ išlo o mužov, boli to všetko fatálne omyly, čudáci a psychiatrickí pacienti. Aj tomu teraz už rozumiem. Bolo to tým, že som mala očakávania. Slovenské očakávania. A vo svetle slovenských očakávaní sa potom môžu rakúski muži zdať ako čudáci, hoci je to len ich bežná mentalita. Takže preto som sa potom rozhodla uprednostniť pred nimi radšej to malé milé štvornohé zvieratko.
Slovom, nemať očakávania a jednoducho v hĺbke srdca pevne veriť, že Boh sám najlepšie vie, čo je pre mňa dobré, stálo v druhej lekcii. „Bože, daj mi všetko to, čo naozaj potrebujem a nie to, o čo ťa ja prosím.“ Tak má znieť správna modlitba, teraz áno, teraz to už viem, ale vtedy...
Trvalo to, kým som si uvedomila, že Boh mi vlastne nefandí. Chce mi len to všetko lákavé chutné a svetské jednoducho sprotiviť. Mal so mnou totiž zámer. A zavše sa správa ako počítač. Človek sa niekam konečne prekliká a tam naňho vyskočí tabuľka: Vaše heslo alebo prihlasovacia adresa je nesprávne, vyskytol sa problém, zadajte správne heslo, slovom čokoľvek, čo vás šupne späť do východiskového bodu a vy môžete klikať odznova. A tak aj Boh. Dovtedy bude človeku predkladať rovnaké lekcie, kým nepochopí. A my stretávame rovnakých idiotov, máme zakaždým tie isté konflikty, deje sa nám stále to isté a my nerozumieme, že páky, ktorými je to možné zmeniť, nosíme celý čas v sebe.
Keby bol Boh človekom, bol by v tom čase zo mňa na nervy, keď videl, ako vytrvalo si idem za svojim a hľadám ďalšie absurdné možnosti vo veľkomeste ponúkajúcom tisícky pracovných príležitostí, z ktorých však ani jedna nebola vhodná pre mňa, lebo celý rakúsky pracovný trh sa mi akoby chrbtom otočil. Ako zháňam byt podľa svojich predstáv, ľudí, ktorých by bolo možno nazvať priateľmi, ako sa rútim a potkýnam sa, lámem si väzy a deriem kožu a pritom sa stále s vybitými zubami usmievam, lebo to už priam vidím, už to mám na dosah, viem to, cítim to a bác! Zasa nič.
Predražené byty pod kritiku, práca žiadna, ľudia vypočítaví neúprimní, ba až zlí. Čokoľvek by mi v tom čase bolo možné vytknúť, len nie nedostatok vytrvalosti. Boh vedel, že to celé nejaký čas potrvá, že ja to hľadanie len tak nevzdám, nuž sa len pohodlne usadil, vyložil nohy na taburetku, podchvíľou siahol do vrecka s pukancami a hodil si za hrsť do úst. Pobavene sledoval, ako si počínam a občas sa mi dokonca aj prihováral.
„V tom hoteli, kam zajtra nastupuješ, budeš drieť ako otrok. Kritizovať a vysmievať sa ti budú práve také ženy, čo ti nesiahajú ani po členky. Šesť poschodí, denne dvanásť obrovských izieb na rôznych poschodiach, desiatky iných povinností v rámci hotelovej improvizácie, fakt to zvládneš? Lebo si myslíš, že si sympatická pracantka a po čase sa tak vypracuješ, že z teba bude možno aj malá šéfka?“ Šklbkalo mu kútikom úst, tak rád by sa bol schuti zasmial, no ušetril ma výsmechu. Samozrejme, že zvládnem, myslela som si, išla do toho a vydržala tam niečo vyše roka, hoci posmeškárky v hotelových rovnošatách rovnakých, ako bola aj tá moja, sa stavili, že nanajvýš týždeň. Kariérny postup, v aký som dúfala, sa nekonal. U nich to tak proste nefunguje.
Nasledovala práca v nemocnici, v práčovni jedného starobinca, v ďalšom hoteli, no všade bola latka tak vysoko, že jedine ak podliezť. Zodraté vyčerpané ženy tam doslova odpadávali od vysilenia, človek by neveril, aký rok sa píše a kde sa to odohráva. Bolo načase uznať, že niektoré profesie sú proste nad moje sily a tak ma to zaviedlo späť k opatrovaniu. Aspoň desaťkrát som si už povedala, že opatrovania stačilo, že nikdy viac, no pre Slovenky podobné mne, je to stále jedna z najlepších príležitostí. Navyše som si konečne našla taký spôsob opatrovania, kde budem mať voľnosť. Kde ma nezabije tikanie hodín na stene v cudzom neútulnom byte kým vyčkám, aby uplynulo štrnásť dní. Teraz dostanem svoj rozpis služieb, pôjdem si od jedného klienta k druhému, pomôžem, nakúpim, natriem, naservírujem, prebalím, uložím do postele a odoberiem sa k ďalšiemu. U žiadneho sa nezdržím dlhšie než hodinu a to je neskutočne upokojujúci pocit. Bude to super. Čo viac chcieť? No boží hlas vo mne sa opäť ozval: „Nováčikovia zvyčajne zaskakujú tam, kde práve treba, len aby si nebola prekvapená. Takže to bude šialený stres, niekedy sa až na poslednú chvíľu dozvieš, kam vlastne v ten deň pôjdeš. Zabudni na ustálenú klientelu v okruhu jedného kilometra. Budeš lietať z jedného konca obvodu na druhý, od jedného šibnutého prípadu k druhému, na kolobežke, v decembri, po tme, lebo aj večerné služby musí niekto robiť, ideálne dáka nová a to si v tejto chvíli práve ty. Na presun od jedného klienta k druhému máš desať minút, a ak nestíhaš, máš problém. Na všetko si sama, nikto ti nielen že nepomôže, no ani len ten telefón ti večer už nikto nezdvihne, aby ti poradil. Kolegyne si navzájom nepomáhajú, sú na seba zlé, šéfka je zákerná, no a klientela...nuž, čo ti poviem, väčšinou sociálne prípady. Veď organizácia, ktorá ťa prijala, je charitatívna. Takže sa priprav na všetko. Na feťákov, sociopatov, úchylov, špinu aj hnus. Útlocit a hygienické zábrany daj úplne bokom. Pravdaže, sú aj iné organizácie, no ty si brala, čo prišlo a myslela si si to isté, čo aj v tom hoteli. Že pracovnými výsledkami dokážeš, aká si skvelá opatrovateľka a potom sa ti ujde aj stála klientela aj lepšieho zaobchádzania. Hlúposť! Takto to nefunguje, nechci ma rozosmiať, dievča. Nevidíš, aké miesta dostávajú tie, ktoré sa podlizujú šéfke, nosia jej darčeky a chvália ju do nebies, aj keď je škaredá ako zmoknutý netopier? Si beznádejná naivka!
Strašne sa vtedy smial a bolo mu ma tak ľúto, že mi podal keksík. „Na, oslaď si trochu život, pretože ešte len teraz sa rútiš dolu kopcom. Čo si si to zas zmyslela...že starobinec. Dievča moje...ty nevieš do čoho ideš. Ale v poriadku, sama si tvoríš svoj osud, nuž choď. Ja som, každopádne tu, ak by niečo.“ Ten keksík bola v podstate moja posledná radovánka telesného charakteru, celkom sympatický nerakúsky muž, maximálne nevhodný na dlhodobé spolužitie. Nebyť však jeho, zosypala by som sa možno už o rok skôr. Minimálne fakt, že všetok ten humus, čo som denne zažívala, bolo komu na sklonku dňa aspoň porozprávať, bol príjemný. Vypočul, pritúlil a povzbudil. No inak – nuž, obyčajný keksík. Fidorka. Jednoduchý prísun prázdnych kalórií v ligotavom pozlátkovom obale, ktorý iba chvíľkovo zahreje no dlhodobo nezasýti. Ani len jeho meno mi neutkvelo v pamäti. Takže sladkú odmenu som dostala, no zároveň aj varovanie.
„Na ten pohovor, kam sa práve chystáš, ti je škoda chodiť. Bude to čistá katastrofa,“ húdol mi do ucha celou cestou autobusom, no rozum ho prebil. „Čo to rozprávaš, je to skvelá kreatívna práca so starčekmi, polovičný úväzok, pláca ako za celý, máš to kúsok od domu, krásny luxusný dom pre seniorov, kde dostaneš služobný byt za smiešny poplatok, no povedz mi, že čo viac chceš?!“
Bola to čistá katastrofa, presne tak, ako ma v autobuse varoval Boh. Mojou úlohou bolo ráno si z apartmánov v luxusnom domove pre seniorov pozbierať pätnásť mojich starčekov, priviesť ich do priestorov, ktoré by sa dali prirovnať ku školskej družine a tam s nimi stráviť aktívny plnohodnotný deň, pretože sami si už svoj program zorganizovať nedokážu. Ako ten čas spolu strávime, je vlastne jedno. Šéfka, milá príjemná a po všetkých stránkach nápomocná osoba, nám, trom opatrovateľkám, nechala úplne voľné ruky, len aby tento pilotný program v tom konkrétnom domove fungoval. Našej kreativite sa medze klásť nebudú, dokonca nás ani len kontrolovať nebude. Môžeme so starčekmi vraj čítať, strihať, lepiť, štrikovať, šúpať jablká a robiť z nich kompót, po hlave skákať, po zadkoch sa plieskať, jej je to jedno, hlavne aby sme ich motivovali a aby sme niečo robili. Nech nesedia len tak, pred telkou, alebo nehľadia tupo a nečinne do stropu, chápete. Ich rodiny si za tento servis mastne priplatili, tak sa čiňte. Povoľte uzdu vašej fantázii, budete na to tri. Kolegyne sú úplne skvelé baby, strava v dome za symbolickú sumu je bonus, neváhajte.
Šla som do toho, a len čo som podpísala zmluvu, ozval sa Boh a už bol o čosi konkrétnejší: „Tí seniori sú dementní, to vieš, však? Prvého a druhého si ráno do družiny privedieš, odídeš po tretieho a zatiaľ ti tí prví dvaja odídu. Nie naschvál, iba im jednoducho napadne, že by mohli aj vstať a ísť, nuž vstanú a pôjdu, hoci nebudú vedieť, kam vlastne a načo. Usadíš teda toho tretieho k raňajkám, bežíš pohľadať tých prvých dvoch zbehov, ktorí môžu byť naozaj kdekoľvek, dokonca aj vonku na ulici a z toho môže byť riadny – ako vy hovoríte, prúser. No a keď ich tam už konečne štyroch máš a oni pekne poslušne raňajkujú, príde piata klientka, vyzlečená dohola, lebo sa už „takáto“ zašpinená zobudila a teraz by sa chcela spýtať, kohokoľvek, že čo s „tým“ má robiť ďalej. Stojí tam holá, zamazaná, okolo nej prechádzajú iní obyvatelia domu vracajúci sa z raňajok a myslia si, že teda sem by jedného dňa určite nechceli patriť. Ďalšia klientka po tebe hodí štrikovacie ihlice aj s klbkom vlny, lebo ona sa za života naštrikovala dosť, takže aspoň teraz, v starobe, by konečne veľmi rada nerobila vôbec nič. Jasné?! Ťažko motivovať niekoho, kto sa zubami nechtami bráni. Z blšieho trhu teda privlečieš módnik z roku 1955 a tešíš sa, ako si babičky zaspomínajú na módu tých čias, však sú to ženy, pre Kristove rany, hoc aj storočné, ale ženy a ako také majú rady módu. Povystrihujete manekýnky, ponalepujete, prejde aj hodina, to je super nápad a príjemná činnosť, no vyslovene ťa vysmejú, že skade si takú starú haraburdu vyhrabala a že v hlave zrejme nebudeš mať všetko v poriadku, ak sa k nim správaš, ako by boli deti. Dospelá žena a ide tu vystrihovať a lepiť ako v škôlke, smejú sa bezzubými ústami a majú navrch. Zvláštne, občas prekvapia, že ako im to páli a občas zas nevedia ani to, že ako sa volajú. A každý deň – vlastne každú hodinu - ti pripravia iné šokujúce prekvapenie. Slovom ťažko s pätnástimi dementmi odrazu. To sa proste zvládnuť nedalo, Boh mal opäť pravdu a tak som to vzdala.
Prv som sa ale úplne legitímne, navyše v priamom prenose tam, na pracovisku, nervovo zrútila. Takže fakt konečná, čo sa seniorov týka. Ani vidieť ich odvtedy nemôžem. Len zočím osobu tlačiacu pred sebou chodúľku a trasiem sa ani osika. Ba bolo to horšie, ľudí som vtedy doslova znenávidela. Namiesto lásky a harmónie som bola plná zhnuseného odporu a zlosti. „Ako v nebi, tak aj na zemi, čo vysielaš, to dostávaš späť, ako vnútri, tak aj vonku. Pestuješ si v sebe hnus, nuž ho denne na každom kroku aj stretávaš. Aké jednoduché... Život však bežal príliš hekticky na to, aby som ja za pochodu tieto pravdy dokázala čítať.
Do kelu! Neexistuje, že by v celej Viedni nebolo nič pre mňa! Niečo iné, vhodné, príjemné, dobrý džob, schodná cesta! Nájdem ju, aj keby som mala zgegnúť. Ostatne, už som od toho nebola vôbec ďaleko. Buď mi definitívne preskočí, alebo to vzdám. A tak aj bolo. Celé to moje hľadanie ideálneho života v cudzine vyvrcholilo, keď ma jedna sprostredkovateľská agentúra, ktorá ma posielala upratovať prevažne elegantné právnické kancelárie, čo nebolo vôbec zlé, poslala akoby omylom upratať a vyčistiť kontajner na letisko, kde nebola široko ďaleko voda. Teda presnejšie, ďaleko bola a ja som si ju mala vo vedre, podľa potreby, nanosiť. Kontajner, taký, aký sa na stavbách používa na spôsob provizórnej kancelárie či šatne pre robotníkov, bol taký špinavý, že by som tej vody bola potrebovala asi tak hektoliter. Iná by sa do toho ani nebola púšťala, no ja som nechcela sklamať, aby som neprišla o tie pekné luxusné kancelárie v budove Viedenskej burzy, nuž som robila, čo sa dalo. A potom som si v jednom momente povedala, že stačí. No bozajte ma aj s takouto robotou! Som ja blázon, alebo sa všetci naokolo zbláznili? Nechala som všetko tak ako bolo, spolu s kľúčmi, vedrom aj špinavými handrami a odišla som preč. Ďakujem, prácu momentálne nehľadám, lebo som mimo prevádzky. Súbor otravných okolností a problémov dosiahol svoj strop a keďže som mala nárok, išla som si pre podporu na rakúsky úrad práce. Roky som vkladala, nuž teraz si zo systému dačo zoberiem späť. Aspoň na niekoľko mesiacov. Možno že keď nebudem pod tlakom, nájdem konečne čo hľadám.
Je trpké, keď dlhodobo do niečoho vkladáte energiu a ono to napokon nevyjde podľa predstáv, ale prežiť sa to dá. No bez dákej barličky, či inej podpory to nejde. Barličkami myslím aj alkohol, cigarety či modlitbu. Niekto má chápavého milujúceho manžela či manželku, iní súdržnú rodinu, ktorá ho v kríze podrží, ja som nemala nikoho a nič. Sedela som sama v ponurom prenajatom byte a vôkol seba už cítila chlad blížiaceho sa konca. Hodiny tikajú čoraz hlasnejšie, čoskoro zaznie „time over,“ a ja priznám prehru.
Takže takto som si žila, keď ma jedného dňa pekelne rozbolel zub. Zub múdrosti, aby bolo aj alegórii učinené zadosť. Jasne som si pamätala, kedy sa predral na svet, kedy pribudol do mojich úst a práve teraz sa rozhodol, že má dosť. Zvláštna paralela, keď si človek uvedomí, že som mala práve všetkého „plné zuby,“ takže idem k zubárovi.
Len o dve ulice ďalej mal ordináciu zubár s veselým vývesným štítom. Bola na ňom postavička malinkého uja doktora v bielom plášti s upírskymi zubami, ako v kliešťoch drží vytrhnutý zub. Pod ním bolo napísané Dr. Akula. Samozrejme, lekár sa volal inak, nebol to onen krvilačný gróf, aj keď pochádzal tiež z Transylvánie. Ibaže emigroval, lebo si myslel, že v Rakúsku padajú pečené holuby rovno do úst. To som si prečítala už v jeho životopisnej knižke, ktorá ležala v čakárni na stole. A aj keď je v rakúskom zdravotníctve termín pomerne záväzná vec a nie len orientačná, ako u nás, ja som záhadným spôsobom čakala v útulnej čakárni vyše hodiny.
Boh pekne všetko zorganizoval, aby som mala dosť času, kým knižku nájdem, začítam sa do nej, aj si ju u slečny asistentky na recepcii kúpim, lebo okamžite pocítim, že ju potrebujem. Bola to MOJA kniha, musím ju mať, prečítať, vstrebať. Páčil sa mi názov ordinácie, Dr. Akula, páčila sa mi čakáreň, v ktorej tíško zneli príjemné meditačné flautové melódie guru Sri Chinmoya a páčili sa mi aj steny ozdobené jeho typickými obrázkami, na ktorých sú v najrôznejších obmenách farbách a množstvách jeho vtáčiky mieru. Cítila som, že toto všetko tu je „moje.“ Rovnako, ako som na všetkých tých katastrofálnych pracoviskách cítila, že to teda „moje“ naozaj nie je, tu som cítila, že som tu správne. Menej sa mi páčilo to, po čo som tam vlastne prišla, teda trhanie zubu, ktoré bolo komplikované a trvalo dlho, no to raz – dva prebolelo. Zato tá kniha, a predovšetkým jej autor, mi absolútnym spôsobom zasiahli do života.
Knihu som prečítala doslova na jeden dúšok a každému som o nej v nasledujúcich mesiacoch s nadšením rozprávala. Šlo o to, že pán doktor mal už ako malý chlapec vo veciach medzi životom a smrťou a nebom a zemou, akosi jasnejšie než my, ostatní. Než, povedzme ja. A hádam preto mal už pri svojej úplne prvej meditácii veľmi silný nadprirodzený zážitok, ktorý ho prinútil načisto sa odvrátiť od konzumného štýlu života, akým žil dovtedy a začať sa venovať životu spirituálnemu. Opísal celú svoju cestu, úprimne a otvorene a pridal na desiatky návodov, že ako na to, ak chce človek niečo podobné zažiť. Minimálne však čo robiť, ak chce žiť šťastnejší život, než aký žije, čo bol vlastne môj prípad.
No ako to už býva, kniha ležala u mňa nejaký čas na stolíku, čoskoro prišla iná a na ňu potom zasa ďalšia. Kníh síce pribúdalo, no ich obsah som nedokázala využiť vo svoj prospech. Žiadna zmena, žiadne napredovanie. Myslím spirituálne, pretože už mi ostalo len také. Namiesto toho, aby som sa zakvačila všetkými desiatimi do zubárových vedomostí skúseností a odporúčaní, čo by ma niekam posunulo, žila som na striedačku život bez kníh a život s inými knihami, sľubujúcimi zázraky na počkanie. Pričom obdobia bez kníh boli vždy dlhšie. Ťažko sa začína na prahu päťdesiatky len tak, mirnix – dirnix nový život, najmä keď doňho odporúčajú zahrnúť aj Boha, ktorého som si stále nevedela predstaviť. Nedokázala som mu dať konkrétnu podobu, aby bolo k nemu možné adresovať svoje veci, vyjadriť vďačnosť, či sa mu prosto len odovzdať. On vie, prečo a načo ma sem poslal, tak nech ma vezme a posúva sem a tam po ceste, ktorá je pre mňa správna, nech som pre iných na osoh, len nech sa už nepotĺkam a nederiem si kolená v tejto - pre mňa naskrz neprívetivej arogantnej Viedni. Ak leží moje šťastie niekde úplne inde, nech ma tam zavedie. A on neváhal a čoskoro ma vzal doslova za ruku.
Bolo to hrozné obdobie aj keď rozum si ešte vždy fandil. Čo hysterčíš? Si na úrade práce, dostávaš slušnú podporu a dali ti aj „Kulturpass,“ takže môžeš vojsť zadarmo do všetkých múzeí, výstavných siení, galérií a obrazární vo Viedni! Vážne si videla originály od Picassa aj Moneta zadarmo a aj kontroverznú výstavu Human body exhibition. To akože, kedy by si si inak v Hornej dolnej, skade si prišla, vedela pozrieť? Tak buď trpezlivá, vyčkaj času, hustil rozum. Nestíchol ani na moment. Chcel pomáhať, radil, vymýšľal nové a nové varianty, kalkuloval, šiel do extrémov, dokázal byť vážne presvedčivý, no ja som sa nevedela rozhodnúť. Ostať tu a hľadať ďalej, alebo sa rovno a okamžite vrátiť domov, na Slovensko. Ale čo tam? Keďže som čoraz staršia, aj tam sa práca hľadá ťažšie, a tak sa po čase zrejme budem musieť opäť pokorne vrátiť tam, odkiaľ som už niekoľko krát ušla a budem pomaly zaživa zahnívať v opatrovaní „á dva týždne,“ až ma to jedného dňa s určitosťou zabije.
Išlo o to, že s odchodom z Viedne boli spojené namáhavé peripetie, odhlasovanie sa z bytu, rušenie prechodného pobytu, zmluvy s mobilným operátorom a rušenie bankového účtu, zabezpečenie odvozu, samotné sťahovanie... Pohodlnejšie by bolo ostať a neškrabkať to. Lebo veď na Slovensku je to z roka na rok mizernejšie...tu si si už niečo vybudovala, pôjdeš pekne na psychoterapiu, inak, napríklad v gastre si ešte neskúšala, to by tiež mohla byť opcia, alebo sa proste naučíš zvládať starcov a basta! Keď to dokážu stovky opatrovateliek, dokážeš to tiež. Ostať, či ísť? Ísť či ostať? En – ten - ti - ki - dva – špend - lí -ky.... Bol to čas, kedy veriaci prosia o znamenie, ja som trhala lupienky margarétky na spôsob ľúbi, neľúbi.
Mala som dosť času, už neviem odkiaľ a kam som práve išla, no bolo to na zelenej línii viedenského metra. A uvidela som usmiatu tvár dákeho holohlavého guru na neveľkom plagáte prilepenom o stĺp zastávky. Vídala som ho už aj prv, no myslela som si, že dáka sekta...Hari krišna, svedkovia Jehovovi či také dačo...niečo nie pre mňa, každopádne. Okrem toho však na plagátiku stálo, že Meditačné centrum Lotos, v Morizgasse, ma srdečne pozýva na bezplatnú prednášku a spoločnú meditáciu. Zavážilo to, že akcia bola bezplatná. Nie zato, že by som nemala peniaze, nie. Peňazí som mala v tom čase vďaka veľkorysému sociálnemu systému dosť, no zastávam názor, že spiritualita sa nemá predávať. Ak niekto má, čo iným ľuďom odovzdať, má tak urobiť bezodplatne. Lákala ma aj tá spoločná meditácia, keďže sama som meditovať zatiaľ neskúšala. A tak som šla.
Doslova ma to tam zatiahlo. Keby mi kázali hádať, kto z ľudí, ktorých som v blízkej minulosti stretla, tam bude prednášať, v živote neuhádnem. Viedeň, 1,9 milióna obyvateľov a ja sa potknem dva krát o toho istého človeka na dvoch rôznych, od seba značne vzdialených, spolu zdanlivo nesúvisiacich miestach. To už je trochu mysteriózne.
Prednášal pán doktor zo zubnej ambulancie, spirituálnym menom Gunagriha, autor knihy, ktorá ma očarila a na ktorú som takmer zabudla. Prednáška bola jedinečná. Mnohé som teoreticky poznala už z knihy, no počuť to takto naživo, to bola vzpruha. A môj prvý ozajstný samostatný a váhavý krôčik k Bohu. „Ty nie si toto telo,“ povedal Gunagriha, „nad všetkým stojí naša duša. Nekonečná vševedúca transcendetná. Bola by schopná kedykoľvek pozdvihnúť našu myseľ na vyššiu úroveň, keby sa neuzavrela do našej malej telesnej existencie, kde prijala telesné obmedzenia, prispôsobila sa nadvláde rozumu, až napokon stíchla. Treba sa oddeliť od toho, o čom si myslíme, že sme my sami. Teda od tela a mysle. Telu je potrebné venovať pozornosť, no len ako nástroju, ktorý nám má dobre slúžiť. “
Toto bolo geniálne! Ani polovici z tej úžasnej prednášky som nerozumela, no hruď mi išlo od nadšenia rozpučiť. Paráda! Až doteraz som si myslela, že moje telo žije samé od seba a teraz, toto. Odľahlo mi, konečne som aspoň niečo našla, návod, chvíľkovú úľavu a aj iný pohľad na vec a to ma napĺňalo nadšením. Zo spoločnej meditácie som odchádzala tak, že by som najradšej objala celý ten odpudivý, špinavý, preplnený desiaty viedenský obvod, v ktorom som bývala. Náhle som celkom vážne milovala všetkých tých, ktorých som v ostatnom čase nenávidela, aj starčekov s chodúľkami, z môjho srdca prúdila číra láska a ja som bola rozhodnutá ísť tam opäť meditovať, kedykoľvek to bude len trochu možné, pretože mi to celé dávalo logiku. Ja predsa nie som toto telo, toto telo nie som JA. Dokážem všetko, čo si zaumienim, som dieťaťom vesmíru, drieme vo mne božia sila, takže Boh je priamo vo mne ako JA! Nemusím ho zhľadúvať po kostoloch a netreba si ho ani predstavovať, paráda, teraz to už zvládnem!
Lenže takéto rozhodnutia a predsavzatia už poznáme. Bola som tam potom ešte raz, no prednášal dakto iný, nemalo to tú iskru a silu ako minule, aj spoločná meditácia bola o ničom a to bola škoda. Pretože som sa práve dostala do fázy, kedy by ma stačilo už len trochu podoprieť a mohla som byť tam, kam som sa tackavo sama snažila dôjsť počas nasledujúcich desiatich rokov. Tamtie slová by som bola vtedy potrebovala počúvať denne, aby sa ujali a začali klíčiť. Mala som TO doslova na dosah, no ja som z dôvodu hlbokej depresie cúvla. Mala som už vtedy nakúpených niekoľko meditačných cédečiek, budem meditovať sama doma, spojím sa so svojou dušou, povedala som si, lebo podľa Gunagrihu je meditácia základ. Ibaže mne to nešlo. Zakaždým som pri nej do takej miery znervóznela, že ma priam mdloby obchádzali. Nerozumela som tomu. Malo by to byť naopak, meditácia upokojuje, spája ma s mojou podstatou, duša by mi v meditácii mala dať odpovede aspoň na niektoré moje otázky, a ja som ich mala na tisíce, z čoho jedna bola mimoriadne naliehavá: Ostať či ísť, a ak ísť tak potom kam, no nič sa nedialo. Okrem neslýchaných návalov nervozity. Zbalila som teda svoje veci, odvšadiaľ sa odhlásila a šla definitívne domov, na Slovensko. Zlomená sklamaná a nie celkom zdravá.
Okrajovo som už vedela, čo spiritualita je, no moje týždne aj tak plynuli bez nej. Ku kormidlu si sadol rozum, chaos a moje panické ataky boli jeho asistentmi, vodili ma od liečiteľa k liečiteľovi, od lekára k lekárovi, vymýšľali pre mňa nové šokujúce verzie, ako by mal môj ďalší život vyzerať za predpokladu, že sa vylížem z toho, v čom aktuálne viaznem a mali tú drzosť dokonca mi navrhnúť, že by som sa, poprípade, mohla opäť vrátiť do Rakúska. Lebo však zo vzduchu sa žiť nedá, pravda. Opatrovať. Čo iné? Dvojtýždňové turnusy, parádička, navyše v stave, v ktorom by sa mne samej občas opatrovateľka zišla. A Boh...len čo sa mi trošičku ukázal, opäť zmizol.
Mám tu predsa knihy môjho drahého pána zubára. Ako som na ne mohla zabudnúť? Nuž sadám k internetu a zisťujem, čo s ním vlastne je. Či vôbec žije. Samozrejme, že žije, tvorí a prednáša. Robieva skvelé prednášky v Budapešti, takže tam musím ísť, rozhodnem sa v momente a aj idem a cítim, rovnako ako vtedy v čakárni jeho ambulancie, že som tam správne. Z hrude mi spadla obrovská ťažoba, len čo som vošla do obrovskej sály plnej usmiatych ľudí, slzy sa mi tisli do očí, cítila som, akoby som práve ožila a iba som nasávala atmosféru a počúvala prednášku, ktorá bola opäť úžasná. Na vysvetlenie toho, ako to s nami vlastne je, použil milé vtipné a výstižné prirovnanie. Každá duša si prv, než sa opäť vtelí, naplánuje všetko, v čom sa v tej novej inkarnácii potrebuje alebo chce zdokonaliť. Pre ľahšie chápanie si predstavme, že všetky skúsenosti, ktoré si už v predošlých životoch naša duša osvojila, nahádže do počítača, zadá aj ďalšie údaje o veciach a schopnostiach, ktoré sa plánuje naučiť teraz, a počítač jej následne vytlačí náčrt tela, ktoré jej bude najlepšie slúžiť a vyhovovať pri zbieraní tých nových skúseností. Náramne sa na toto nové dobrodružstvo teší, vyberie si spriaznené duše, s ktorými si navzájom na tej novej jazde budú robiť prieky, len aby si čo najlepšie mohli netrénovať povedzme také úprimné odpúšťanie, slovom je to pre ňu niečo náramne vzrušujúce. Takže ak má nejaký človek ozaj ťažký osud, mal by mu patriť namiesto našej ľútosti náš obdiv, že si trúfol vziať na seba až takú drastickú lekciu. Slovom duša vie o nás aj o vesmíre všetko. Vie, čo bolo a aj čo bude. Mohla by byť mojou najlepšou priateľkou, keby som bola schopná ráno vstať a sadnúť si konečne meditovať. Keby som to dokázala, dozvedela by som sa zrejme, že všetko to, čo zažívam, som si vážne sama vybrala ako lekciu. Ako rolu, ktorú tu a teraz hrám. A z takého uhlu pohľadu sa všetko hneď inak javí. Ako by som sa na seba mohla zlostiť za niečo, čo som si sama naplánovala. Veď je to len hra. Život netreba brať smrteľne vážne, pretože aj keď to nevyjde a nám sa nepodarí v tomto živote zvládnuť povedzme empatiu či naučiť sa bezpodmienečne ľúbiť, nič sa nedeje. Vrátime sa. Ak je to tak, neostáva nič iné, len sadnúť si v tichu a pokore, pohrúžiť sa do meditácie a konečne si tieto veci s dušou vyjasniť. Kto som? A prečo som sem prišla? Čo sa mám naučiť, čo je moja úloha?
„Vráť sa späť k sebe. Maj rada seba, ľudí, život... Tú nervozitu, čo si prv pri meditácii zakaždým cítila, spôsoboval rozum. Cítil sa byť ohrozený. Chcel ťa len vystrašiť a aj sa mu to podarilo. Vzdala si to, behala si od liečiteľa k doktorovi a ako dáka sliepka si v panike kotkodákala: povedzte mi...povedzte mi...čo mám robiť? Nuž, nič iné, len meditovať! Všetko, čo potrebuješ vedieť, máš v sebe. Iba ticho seď a načúvaj. Na všetky otázky dostaneš odpoveď. Nie si telo so spiritualitou, lež si spirituálna bytosť s telom. Ty si niečo oveľa oveľa viac. Si nositeľom večného života.“ Tieto slová, ibaže vo forme pocitov, bola moja prvá úroda, prvý poznatok, ktorý vzišiel z mojej prvej vydarenej meditácie.
Obliala ma vlna úľavy, Boh bol tu, navyše sa ku mne priblížil takýmto prijateľným spôsobom. Vidieť ho nemôžem, ale dokážem ho cítiť. V sebe. Dopraje nám dosť času na to, aby sme sa s ním spojili spôsobom, ktorý nám je blízky. Keby však nebolo vôbec žiadnych prekážok, spodných vírov a nebezpečných prúdov, všetko by bolo inak a mnohí by sa, na vlastnú škodu, na podobné expedície vôbec neunúvali vydať. Veď, ktože by už hľadal Boha, keď mu padajú cukríky rovno do úst. Zdá sa, že práve prekážky z nás robia lepších ľudí. Pričom prekážku robí prekážkou v skutočnosti iba to, že z akej výšky sa na ňu pozeráme. Či z pozície malého červíka plaziaceho sa po zemi, alebo z pozície nesmrteľnej dokonalej ľudskej duše, ktorá v nás prebýva a ktorá presne vie, čo sa prečo deje.
Prešiel jeden rok, počas ktorého som zreteľne cítila, že nemám nič riešiť, nič súriť a mám len čakať, nuž som čakala. A potom pomaly, tak, ako keď sa spúšťa na svet teplý letný dáždik prinášajúci úľavu a vlahu, na mňa opäť začalo padať požehnanie. Prišlo v podobe práce akú nevymyslíš, za peniaze, ktoré si ani vo sne netrúfneš očakávať, s ľuďmi, v kruhu ktorých ti je dobre, až sa ti veriť nechce. Nadôvažok iba krížom cez cestu, kúsok od domova. Presnejšie od môjho malého útulného bytíku s balkónom, kde už iba tá mačka chýba, aby bolo moje prianie dokonale splnené.
